Chcem sa dotknúť neviditeľna. Divná predstava a pritom tak prirodzená. Aký je svet vo svete ktorého žijem? Kam ďaleko siahajú jeho hranice?

Niekto povie, ži tu a teraz. Áno, okamih momentu koncentrácie spočíva aj v tomto bytí, ale ja píšem tu a teraz o niečom inom, a som si istý, že pár jedincov mi porozumie.

Ak by som to mal nejako konkretizovať, tak si to skúste predstaviť takto. Existuje dedinka, ktorá je kompletne podkopaná katakombami z druhej svetovej vojny. Niektoré fámy hovoria o tom, že tam istú dobu pôsobili aj fašisti, ktorí tam hľadali svoje útočisko. Napokon tam vraj aj prebiehali tajné obrady istej nemenovanej spoločnosti a odohrali sa tam veľmi kruté scény, ktoré nebudem rozpisovať.

Dnes na zemskom povrchu danej dedinky je bežný život. Sú tam potraviny, krčma i kostol. Každý si tu žije svoj život a nikto sa takmer nestará o toho druhého. No napriek tomu to nie je až tak celkom pravda. Existuje tu totiž zopár jedincov, ktorí si na vyššie uvedené skutočnosti pamätajú z rozprávania alebo podaktorí boli aj priamymi účastníkmi daných skutočností.

Holím faktom zostáva nevedomosť a vedomosť, ktoré zostali za tých niekoľko desaťročí uchované.

Teraz sa skúsme každý pozrieť tu a teraz, tam kde sme. Mnohokrát žijeme a pritom absolútne netušíme ani neviem, čo sa odohralo, či odohráva pod chodníkmi po ktorých dennodenne kráčame, či v prostredí v ktorých prebývame, žijeme a umierame. A tak sa mi to všetko viditeľné stráca pred očami stratených pamätí v ľuďoch a okolnostiach, ktoré ma privádzajú k mnohým otázkam toho, čo bude ďalej s touto planétou.

Áno, až tak ďaleko som si dovolil siahnuť vo svojej úvahe, pretože tak ďaleko som sa zamyslel od blízkosti, ktorá je tak vzdialená, a pritom tu vždy bola, je a bude poblíž nás všetkých žiť spolu s nami.