Stojím na prahu života a smrti. Dvere sú pootvorené. Vchádzam dnu do izby. Vidím stôl na ktorom leží otvorená kniha. Kúsok od nej horí svieca. Je ticho. Také isté ticho ako vtedy pred desiatkami rokov, kedy sme sa prvý krát stretli.

Posadil som sa do kresla za stolom. V tom momente som nebol sám. Pozrel som sa do dverí a preniesol som sa do dávnej minulosti.

Podal si mi ruku, usmial si sa, ale mne bolo jasné, že ten úsmev je len spôsob, forma manipulácie, tak ako to platilo medzi ľudmi počas pozemského života takmer neustále.

Mnohé bolo vždy inak, ako som postupom času začal zisťovať. Sám seba som dlho nespoznával. Zablokovaná pamäť. Všetky tie nejasné spomienky. Stratený v priestore a čase a večnom boji so samým sebou.

Nebyť teba, dnes neviem, kým som bol, kým som a kým možno jedného dňa budem, ale vďaka tebe som okúsil trpkosť tohto života. Trpkosť pádov a úspechov, ktoré som postretol, pretože aj oni boli len vernými spoločníkmi na púti života ako orientačné body na mape samého seba.

Teraz, keď sa postupne približuje ten čas a priestor, kedy sa sily postupom zjednotia, tak tvoja všadeprítomnosť je čím ďalej, tým viac pôsobivejšia. Tvoje kroky a tiene sú mi čoraz bližšie, až mi to naháňa ten pomyslený strach zo skutočnosti samého seba.

Nie! Ta ničota, ktorá plodí samu seba skrze nás všetkých v skrze teba a mňa bude zastavená. Tak, ako som to dokázal v minulosti, prekročím ten prah nepoznaného, či dávno zabudnutého a nastolím v sebe zmenu, pretože zmena v každom z nás, je následnou zmenou vnímania ako seba, tak aj okolia, v ktorom sa energeticky nachádzame a pôsobíme.

Dnes tuším, že za všetko to dobré I zlé si môžem sám, no na druhej strane tu tkvie otázka, ktorá ma poháňa vpred ale aj vzad. O čo viac si všímam tvoju všade prítomnosť v okamihoch života, o to viac v sebe cítim silu sa jej vzoprieť, pretože viem, že to práve chceš. Divné, že?

To pôsobenie svetov paralel ide príliš do hĺbky, tam dolu až na samé dno bytosti a napokon v ilúzií ide a kráčajú spolu ruka v ruke do ešte väčších výšok, aby bol o to hlbší pád. Niekde medzitým je však to miesto o ktorom si nepriamo hovoril a učil si učiniť tie kroky smerujúce k nemu, ale to jest boj hodný života a obety, ktorej počnúc mnou je ochotný málokto.

V hlbinách temnoty sa vynára tieň s formou démona. Hľadíme na seba a viem, že tak ako ho vidím práve teraz, tak ma vidí on môj celý život od samého počiatku a zrodenia. Celý čas mi pretvára život a formuje ho do predstáv, v ktorých sa strácam pod rúškom fyzického života a každá moja strata, či zisk, ktorého som denno denne súčasťou sa mi stáva úbytkom energie, ktorý živý jeho energetickú zložku.

A tak stojím na prahu života a smrti. Dvere sú stále otvorené. Vchádzam dnu do izby. Stôl je prázdny a sadám do kresla. Zapaľujem sviecu, aby som napísal tieto mnou, Vami a tebou prečítané slová s ktorými kráčam naprieč životu a smrti proti svojmu vlastnému démonovi.