Bol som tu a pritom nikde. Nebol to svet, ani živých, ani mŕtvych, všetko to, čo vedomie vykresľovalo napokon prepisovalo do uvedomelej podoby vnímania duše ako niečo abstraktné, neopísateľné no zároveň jasné a zrozumiteľné z pohľadu podstaty a prapodstaty bitia bytosti, ktorej súčasťou som.V strede tohto priezračného priestoru som uzrel planétu Zem. Podišiel som k nej. Pri tomto úkone som pocítil zrazu behom tisícin sekundy, že nie som sám. Prastarí, ako ich nazývam sa začali pomaly vynárať z tmy ako tiene noci, ktoré neuzrie oko človeka.

Ja som sa napriek tomu javu sústredil na planétu Zem, vedel som, že bude o nej reč. Napriek tomu, že v tom priestore som nevidel nejaký konkrétny pohyb sa zrazu akoby všetko zastavilo. Šepotom sa pomaly začali vynárať prastaré kliatby, ktoré ma mali oslobodiť od posledných pút, ktoré ma ešte zväzovali zo svetom snov, z ktorého som sem prišiel a tým odpútavali moje úplne vedomie od astrálneho tela, emočného tela a iných pozostatkov tzv. obalu jadra ducha, duše bytosti, ktorá k ním prišla.

Jazyk, ktorým ku mne prehovárali sa ani opísať nedá, pretože tie slová boli ako vnemy. Po úvodnej kliatbe, ktorú prežili všetky moje paralely bitia sme sa zvítali prastarým spôsobom. Táto chvíľa je počas bežného života v tele ľudskom zvláštna, mrazivá a najťažšia. Uvedomujete si, že ste a zároveň, že ste niekto absolútne iný, takmer je to pocit ako keby ste ani nikdy neexistovali a pritom ste, no nemáte ani spomienky, pretože tie zaniknú avšak máte prítomnosť presahujúcu hranice priestorov a časov. Ste za horizontom svetov bytia duše.

„Prišiel si. Amón, syn tajomna, syn neznáma, bytosť bez existencie, existencia bytosti sama o sebe tu a teraz medzi nami, čo ťa sem k nám priviedlo?“, prehovorili ku mne vnemy bytostí.

„Povolal som sa sám, tak ako som to pred dávnym rokmi prisľúbil. Uvedomelosť v bytí pozemskom, vneme fyzickom ma upovedomila na túto skutočnosť a okolnosti, ktoré sú tam vonku ma prinútili sa navrátiť k Vám, do sveta svetov, kde končí začiatok a začína koniec bitia paralel svetov.“

„A v čom spočíva toto odhodlanie, azda nastal už čas konca? Prečo si sa prinavrátil v tomto okamihu?“

„Nevidím bez východisko zo situácie, ktorá vzniká vo fyzickej paralele bitia. Viem, že viete mnohé o tom, čo sa deje tam vo svete živých, ale zároveň viete čo sa deje aj medzi svetom tu a všetkými tými paralelami bitia za ktorými je svet, z ktorého práve prichádzam. Žiadam Vás o vypočutie, tak ako som ja vypočul Ašarata v dobách príprav poslov, v dobách, kedy sme sa pripravovali na posledný boj.“

„Posledný boj?! Nastala už tá chvíľa? Ste pripravení? Je všetko tak ako má byť? Dobre vieš, že my tu nie sme od toho aby sme kládli otázky, sem sa nechodí po odpovede, skôr vypočujeme tvoju žiadosť a následne rozhodneme o tom, či nastal daný čas alebo sa odmlčíme na ďalšie tisícky rokov.“

„Nastáva úpadok bitia. Zem ako zdroj prestáva byť zdrojom. Mnohé zdroje sa stali nástrojom mocností, ktoré usilujú o čo najdlhšiu časovú konštantu márnostranosti svojich nízkych potrieb a pocitu mamonárstva za cenu zotročenia ľudstva ich nevedomosťou postavenou z pocitu naplnenia nízkych potrieb výmenou za energetickú hodnotu získanú z ich emócií vo forme nepokojov a útrap celkovej populácie.“

„Čiže chceš naznačiť, že nastáva degradácia ducha a spôsob akým i naši druhovia riešia pozemské transformácie energií a živia naše svety sa ti zdá nenaplnení v zmysle pohľadu bytostného?“

„Ide mi o nerovnosť, nevyváženosť a mieru vyrovnania síl. Nastala istá presila, ktorú sme očakávali a tí, ktorí prišli na planétu skôr vytvorili skôr podhubie pre opačný pól a tok energií, ktorý je potrebné zmenšiť a premeniť, aby bola miera váh aspoň v rovnováhe, ak sa dá ešte o tomto stave bez vzniku vojny paralel i teda sveta fyzického zvažovať.“

„Tvoje slova, ktoré vysielaš znejú ako varovný signál. Nie je to však len malicherný problém nevyrovnanej sily v tebe samom?“

„Moja sila sa postupne uvoľňuje. Cítim, že telo to postrehlo, inak by som ani nezaznamenával tieto riadky, ktorými mením myšlienky, ktoré vysielame vzájomne k sebe do sveta fyzického cez paralely, ktoré bojujú o záchranu a zachovanie bitia.“

„Chápeme správne tvoje uvedomelé signály zo sveta fyzického tela, že žiadaš našu pomoc na tvojej ceste, ktorú sám sebe si predurčil? Je to tvoja cesta budeš si musieť v tomto smere pomôcť sám a ty budeš musieť raz určiť či merítko váh je alebo nie je v rovnováhe, tak si dobre zvažuj slová, ktorými k nám z bytosti, bdenia či paralel alebo sveta fyzického prehováraš! Nás netrápi svet fyzický, ten má svoju dušu, svoj chod, svoje prerody a znovuzrodenia, inak tomu nebolo ani v minulosti, veď sa sám na to pozri, koľko vojen, koľko krviprelievania a zmieň počas tých miliárd rokov si zachytil. Pozri sa lepšie k tej planéte, ktorá sa tu v kruhu našom točí, pozri sa bližšie za akú nepodstatnosť si meral sám v sebe až cestu sme k nám a pritom sám vieš, že sa odpovede tu na tomto mieste nedočkáš, pretože tá čaká na teba tam vo svete medzi živými a nie tu, vo svete z ktorého si vzišiel.“

„A čo keď sa jedna o nás? Čo keď potrebujeme práve my pomoc, i napriek tomu, že to máme vedieť aj bez Vás, a čo v prípade ak sú sily v tejto chvíli na Zemi silnejšie a naklonené predurčenému zániku, opäť bude potrebná vojna, aby sa uvoľnili ukryté energetické polia a my sme sa opäť mohli ľahšie napájať do sveta paralel za účelom výmeny energií za návrat k obnove mieru? Nie! Som tento krát proti, i keď viem, že idem tým aj sám voči sebe! Nesúhlasím, aby sme paralely iných svetov opäť živili touto formou keď to vieme učiniť ešte inak za podmienky, že udržíme mier a nastolíme nové vedomie a uvedomenie, ktoré vytvoríme formou novej nádeje, ktorá potom bude vo viere v ideál živiť paralely, Vás a nás.“

„Ako to hodláš urobiť? Uvedomuješ si, že tento postup je ďaleko zložitejší a náročnejší ako to, čo sa dialo doposiaľ? Kristus, Budha a mnohí iní sa pokúšali raziť touto cestou a nemusíme ti opisovať ako tieto formy živenia a obnovy ako sveta fyzického, ako aj paralel dopadli.“

Tagy: Zabudnute spomienky