Je opäť tmavá noc. Zaspávam a pomaly zatváram svoje viečka. Ponáram sa do sveta snov. Tam niekde vonku blikajú v domcoch namiesto sviec nočné lampy, ktoré prezrádzajú insomniu ktorá sa tu vo svete živých ešte poneviera.Ocitám sa vo sne. Cítim pod nohami piesok. Nakláňam sa k zemi a za hrsť si z neho beriem. V odraze jasných hviezd na nočnej oblohe vidím ligotajúce sa zrnka, ktoré sa mi sypú pomedzi prsty z rúk. Cítim sa na moment ako zrnko, tak mále, tak nepostrehnuteľné, no napriek tomu ako jedno z tých všetkých tvoriacich vyprahnutú a Bohom zabudnutú púšť. Opúšťam tento pocit.

Z diaľky ku mne v odraze seba samého prichádza postava. Už teraz viem, že je to faraón. Jeden z bývalých vládcov starého sveta, ktorého som boľ voľakedy významnou súčasťou. Jeho kroky sú tak tiché, že ich ani v mihotajúcom piesku nezachytá môj sluch. Obchádza ma. Prešiel vôkol mňa akoby som bol mŕtvy. Azda nie som?

Snívam ďalej. Pokračujem krokom a moje hladké chodidlá sa zabárajú do jemne vlažného piesku. Mám na seba habit a popri mne, po mojom ľavom boku sa vytvára neviditeľné fluidum z ktorého vzniká prazvláštna forma, tvoriaca kontúry zvieraťa. Je to šelma. Čierny Jaguár. Po pravici som ani nepostrehol kráčajúceho leva kráľovského. Nie som sám. Ani som nikdy nebol.

V diaľave, v matnom šere noci sa predo mnou vynára obrovský monument. Je to pyramída. Dravé, no pritom pokojné šelmy na moment zastavili. Obe  na mňa pozreli. Pocítil som opäť pocit sily, ktorá ma od nepamäti sprevádza na potulkách galaxiami a vesmírmi. Som to ja.

Tento sen opäť prišiel nečakane, no napriek tomu, čo sa deje tam v tom svete živých, kedy hrozí opäť morálny a sociálny úpadok spoločnosti a pozemské vlády v nepokojoch a vojnách iných svetov sa zamýšľa nad treťou svetovou vojnou v podobe nadvlády nad Zemou a zároveň sa zmieta v pochybnostiach moci peňazí nad formou ako daný jav bude prebiehať som sa rozhodol opäť navštíviť to miesto, kde sme sa pred niekoľkými tisíckami rokov zhovárali.

Vchádzam do temného vchodu. V chodbách planú plamene mieru, ktoré sme tu zasiali pred miliónmi rokov. Idem za tebou Ašarat, za prabytosťou zo svetov dávnych, zo svetov prvopočiatkov i koncov budúcich, aby si vypočul moje slová, ktoré k tebe prehovárajú cez toto telo, v ktorom sa momentálne nachádzam a zároveň ho opúšťam na znak a symbol toho, pre čo sme sa zrodili.

Prichádzam do siene, kde voľakedy trénoval si poslov. Vchádzam cez komnaty ďalej k obetným miestam, kde padlo mnoho obetí, ktoré vzkriesili tých, ktorí prišli po nás, aby vzkriesili práve nás na ich opätovné vzkriesenie ktorým sme ich prinavracali budúcnosti v našej vtedajšej minulosti. Komnaty boli prázdne a vypriahnuté, skoro ako tie zrnká vonku tam v tej nekonečnej púšti.

Napokon som dorazil ku úzkej chodbe na konci s komnatou poznatkov zo sveta paralel. Oproti mne sa zjavil strážca. Vykročil som a pomaly som pristupoval k nemu. „Stáť, sem vkročiť nesmieš! Ešte nenadišiel tvoj čas!“, prehovoril ku mne záhrobným hlasom. Bol to strážca tieňov a svetla. Bytosť neznáma a neobývaná, čiže istým spôsobom to mohol byť niekto nekonkrétny, no na druhej strane ju mohol ovládať sám veľkňaz. V tomto prípade som cítil prítomnosť viacerých bytostí.

„Môj čas ešte nenastal, ale Váš čas sa kráti. Pusti ma dnu.“ odpovedal som priamo. Bytosť sa na mňa pozrela takým pohľadom, že keby som bol živý tak by som bol odsúdený minimálne na smrť za svoju opovážlivosť. „Náš čas je len pojem vo svete živých! Tu sú len mŕtvy zo svetov živých, čo nastolili rovnováhu nepochopiteľnú svetom z ktorého momentálne prichádzaš a chceš súdiť krátkosť večnosti?!“, dodal tieň a pozeral očami jastraba na moju odvážnu dušu. „Prichádzam v miery a prinášam slová, ktoré patria svetom, ktoré strážiš, aby boli opäť v týchto svetoch vypočuté, pripomenuté, vyslyšané a napokon započaté ako obnova dohody a programu, ktorí sme vytvorili, tu uchovali pre návrat toho, čo sme si predurčili vo svetoch a životoch minulých aby sme odpečatili vo svetoch a životoch budúcich. „Tu a teraz ťa tieň zo sveta mojich svetov vyzývam a vzývam aby si mi pootvoril brány do komnaty bez priestoru a času a dovolil mi tak začať obnovu posolstva, ktoré som mal priniesť do chrámu, až dozrejem a prídem z časových konštánt, ktoré boli podprogramom programov vytvorených radov veľkňazov zo svetov minulých ako obnova vlády tých, ktorí boli, sú a budú!“. Tieň neváhal ani sekundu a po vyslovených slovách sa uklonil a uvoľnil mi cestu.

Predo mnou sa otvorila brána do sveta svetov paralel. Vo vnútri som zazrel prázdnotu. Priestor vyzeral takmer ako vesmír, no nebol to vesmír. Pôsobilo to ako nekonečnosť, no nebolo to nekonečné, povedal by som, že to bolo ohraničené, ale tie hranice sa vymaňovali akémukoľvek ľudskému chápaniu vnímania z pohľadov zo sveta živých.

Tagy: Zabudnute spomienky