Ohlodané, na zemi rozdrobené kúsky kontinentov sa tvária veľmi prívetivo avšak moja poloha sa v tomto smere ani moc neobmenila a dokonca ani nezmenila formu bytia.

Stále som pevne v spojení s vesmírom a mám zmysluplný dôvod si takto sám na seba vplývať v odraze seba samého samému mne podobného, takmer identicky porovnateľného obrazu mojej duše. Prázdnota ma zviera a ja pociťujem čím ďalej, tým väčší zmysel, ktorý sa predo mnou naskytá a pritom sa javí navonok ako zdanlivo nepostrehnuteľný. Bezmenná hora mi stále mysľou máta sivé mračna hmly, ktorá mi zastrela šedý obraz mysle, na ktorej plátne Vám práve opisujem tieto konkrétne myšlienky, ktoré majú ďaleko vážnejší charakter ako je ich skutočná hodnota alebo inak napísané, ako sa zdá.

A mne sa zdá, že stále chcem vidieť len ten priezračný a krásny, pardon, čaro krásnu atmosféru slnečného dňa. „Opäť je to tu vážení!“, napadla ma záludná myšlienka. Veď ja som znova vynechal dej. Zas som raz sám seba nachytal v opakovanom procese opakovania myšlienok, ktoré vôbec nechcem rozoberať do hĺbky, opäť som sa uväznil v samom sebe, detailne v svojej mysli. „Je táto myseľ vlastne moja?“, opýtal som sa sám seba. Váhal som pár sekúnd. Prešiel ma chladný pocit neistoty, obavy a poznania. Vyplynuli mi zrazu mnohé súvislosti z môjho života a ich hlbší zmysel. Zistil som, že som naprogramovaný ako robot. Zistil som, že moja myseľ nie je moja ale len výplod všetkých vonkajších procesov, ktoré tvoria prostredia v ktorých sa nachádzam. Som väzeň sveta myšlienok. Všetko sú to len zhmotnené myšlienky, nič viac. Celý tento kolobeh, ľudia, muži, ženy, deti, autá, stromy, zbrane, rieka, peniaze, kamene, diamanty, či vzduch. Vznikli sme a zanikáme, preto aj žijeme a zomierame. To je celé poznanie, nič iné neexistuje, pretože ako má myšlienka svoj začiatok, má aj svoj koniec, tak ako naše životy čakajú život a smrť. Myšlienky ktoré majú hmotu, dušu schopnú nekonečného napĺňania poslaní a prežitkov, takých či onakých. Píšem zvláštne jasne, začínam si opäť veriť, prinavraciam sa ku prameňu poznania, ktorý vyviera zo studničky okolo ktorej som urobil práve niekoľko krokov. Som unavený a spálený slnkom, ktoré celý deň svietilo a vytváralo všade vôkol telesné pocity tepla. Ľahol som si do trávy, že si na pár minút zdriemnem.

Čas ubiehal pomaly až som mal pocit, že sa zastavil. Postavil som sa a oprášil som si nohavice od trávy, ktorú som si vyležal. Cítil som sa ako znovuzrodený, ako niekto úplne iný. Prešiel som niekoľko hodín cesty a teraz som sa zastavil takto trošku osviežiť vodou a oddaním sa odpočinku, ktorý vždy končí tak ako ani nezačal. Postupoval som ďalej smerom k lesu a videl som pred sebou strmo týčiace sa skaly. Oblaky na nebi boli modré a obloha biela. Do kelu, o čom to tu zas píšem, veď ma poopravte. Čiže, oblaky na nebi boli biele a obloha modrá, s doplnkom, jasnejšie modrá. Po sivých mračnách ani stopy. Nič. Holé nič. Chlad ma nezviera, pretože cítim pokoj. Som sám na ceste ku svojmu, nášmu spoločnému poznaniu.