Ocitám sa vo vesmíre, na moment len tak pripnutý. Spomínam na vidiek, na tie pestrofarebné lesy, ktoré sa rozprestierali ponad priezračné pláne roztriešteného zrkadla môjho obrazu pozerajúceho sa na monitor počítača, do ktorého zaznamenávam Vami práve prečítane riadky.Trošku sa ako autor usmievam popod fúz. Nie, nie je to fúz, je to takmer brada. V ušiach mi znie zvláštna hudba zanechávajúce sama v sebe príslovia, ktorým neviem pripísať absolútne žiadnu vážnu, či inú pridanú hodnotu, ako len myšlienku, ktorá je mne samému nekonkrétna a neopísateľná presne tak, ako aj Vaša myseľ na ktorú sa práve pokúšam touto cestou napojiť a písať Vám z nej. Nepriamo napísane, nie je v mojom osobnom záujme kontrolovať, či sledovať hlbší zámer tohto príbehu, ale skôr poznatkov, ktoré som nadobudol na svojich potulkách vesmírom.

Síce som nepriamo vstúpil mimo dej, ale neváham a ponáram sa opäť spať do svojich myšlienok. A tak som sa obzrel pohľadom od monitoru počítača späť do zrkadla a za mnou sa rozprestierali priezračné pláne roztriešteného zrkadla môjho odrazu obrazu za ktorým sa rozprestierali ponad priezračné pláne tie pestrofarebné lesy o ktorých som písal v druhej vete tohto textu. Čiže pokojne si ju prosím ešte raz pozorne prečítajte a následne pokračujte v čítaní textu ďalej v smere strany smerom nadol. Ďakujem.

Slová a vety sa míňajú s tichom, ktoré pramení pri obrovskej studnici, ktorá prameni na vrcholku hory, ktorá nemá meno. Darmo by sme po ňom aj pátrali. Nikde v histórii ľudstva nie je o nej ani zmienky a pritom tu vždy bola. Tak a práve tam tkvie počiatok tohto skutočného príbehu, ktorý som prežil, keď som bol na pokraji vlastného krachu seba samého.

Áno priatelia. Nielen v podnikaní sa dá skrachovať, či nebodaj aj zbankrotovať. V mojom prípade, respektíve skôr vo Vašom, pretože vy čítate na rozdiel odo mňa tieto riadky, pokiaľ ja som stále pripnutý tam niekde vo vesmíre, kde sa práve ocitám.

Spoločne prejdeme v tomto krátkom príbehu ďalej až sa dostaneme na vrchol hory. Na vrchol podstaty, ktorá je zachovaná v jeho hlbinách, ktoré sú nekonečné a večné a pritom tak povrchne navonok pôsobiace. Nie! Neustupujem a ani sa nepoddám myšlienkam, ktoré ma odvedú od vypovedania tohto príbehu. „Ako sa vlastne dostal až tak ďaleko? Kto mi vlastne vytvoril túto predstavu, ilúziu, či blud neznáma, ktoré ma v nekonečne pohlcuje a doslova až požiera?“, položil som si pár otázok a preto sa práve teraz spoločne ponárame do iného sveta v ktorom sa ich pokúsime nájsť spoločne. Vy a ja. Poďte.

Otváram okno na izbe, následne okenice a pozerám von oknom. Vidím ranné zore, svoj vidiek, pestrofarebné lesy. Je to krása. Tento deň je niečím výnimočný a pritom aj trochu zvláštny. Vidím ďaleko jasnejšie a cítim prítomnosť existencie. Netuším však, čo všetko ma dnes pri tomto pohľade vnímania postretne. Hore na pravo, nad studničkou, ktorá vyviera z neďalekej nemenovanej hory vedie cesta do neznáma. Je to cesta, na ktorú som sa nikdy neodvážil nastúpiť. Cítil som strach, obavy, neveril som si. A tak som krokom pozastavil a privrel som naspäť okenice a potom okná. Vyvetral som si v izbe a zasvietil som si nočnú lampu, bola totiž noc.

Moje myšlienky sa miešali a stále som si neuvedomoval, že mám písať príbeh a nie splietať myšlienky, jednu za druhou a postupne sa im v riadkoch prinavracať. Divne, ale prirodzené, myslím, že aj vy máte obdobnú skúsenosť. Verím, bdiem a ponáram sa do hĺbok Vašich predstav a vynáram sa opäť svojich pocitoch, ktoré pramenia z poznania, ktoré som uvidel za oknom, ktoré som si vymyslel vo svojej predstave o domčeku s výhľadom na nejakú čaro krásnu atmosféru slnečného dňa. Všimli ste si milí čitatelia ako som vynechal z mojich opisov zrkadlo? Áno? Nie?