Tajomné mestečko. Mačacie hlavy a po nich kroky, ktoré sú okrem iného aj moje. Mnohé je inak. Čas plynie ako má a to, čo sa vo mne vynára je čím ďalej, tým viac horšie, ako som si myslel a ja si len tak blúdim historickým mestom.

Na čo som myslel? Na dôstojnosť a morálne hodnoty, ktoré má vždy navracali k človeku v domienke, že je to správna cesta k spolunažívaniu, k ceste života v spoločnosti ako takej. Avšak, nie j e vždy všetko tak ako sa zdá. A tak i tieto myšlienky sa časom a postupne pribúdajúcimi rokmi menili.

Aká je teda potom spoločnosť v ktorej žijem, aké sú hodnoty, ktoré vnímam inak, aké je naše spoločné spolunažívanie?

Odpoveď je jednoduchá. Všetko je také aký som ja. Len ja a môj pohľad neustále bojujeme i istými umelo nadobudnutými hodnotami a realitou, ktorá nás mnohokrát zmáha, pretože je mnohokrát iná ako cítime a vnímame vo svete okolo nás.

Kladiem si tak opäť jednu elementárnu otázku. Prečo spoločnosť súdi ľudí podľa zákonov, ktoré sama porušuje, ide proti ním, obchádza ich a sama seba zavádza niekam do neznámej slepej uličky z ktorej nebude pre mnohých jedného dňa úniku?

Odpoveď neprichádza. Azda je niekedy ľudská inteligencia len zbytočnou záťažou tohto bytia alebo trpká danosť možnosti hľadania riešení z určitou dávkou pochopenia, porozumenia intuície a schopnosti objektívne analyzovať rôzne situácie.

Pozerám do zeme a potom na oblaky, niekde tam za nimi je modrá obloha a potom tam ďalej tma, hviezdy, vesmír a ideálne nekonečno plné krutosti o ktorej nemáme ani poňatia.

Som v istej periférií bytia. Nebránim sa, ale nevzdávam sa boja. Krok za krokom. Slzu za slzou a v úsmeve chladnokrvnosti sa blahosklonne ukláňam okolo idúcim, pretože nič, absolútne nič sa nezmenilo okrem jedného jediného.

Ups, takmer som zablúdil. Obzerám sa pred seba a vidím múr. Nič sa nedeje, len som zablúdil v slepej uličke dávno zabudnutého historického mesta.