Mimo čas a priestor.

„Tak čo, ako sa cítiš po tom všetkom priateľ?“

Normálne. Nič sa nezmenilo. Opäť je všetko tak ako sme predpokladali. Poslovia sa postupne prinavracajú a čoskoro prídu aj ďalší medzi nás, ktorí doplnia naše rády a nájdu svoje miesto a cestu na ktorú sú predurčení.

„Myslíš, že sú pripravení?“

To nie je prioritnou otázkou. Otázkou je, či my budeme pripravení ich začať opäť viesť a prinavrátiť postupne všetkých späť do našich svetov, pretože sám dobre vieš, že mnohí z nich budú preladení na temnú nôtu, aby sme zabránili vďaka tomu ich možné odhalenie z druhej strany, tak ako si sám pred dávnymi rokmi učinil.

„Áno, viem, bol to môj nápad.“

Dôležitým krokom je pripraviť všetko tak, aby boli schopní prijať samých seba a sily, ktoré sa v nich nachádzajú, pretože sám dobre vieš, že oni sami mnohému z toho čo prežívajú nerozumejú. Nevedia sa nájsť, potláčajú v sebe mnohé sily, ktoré na nich postupne a pomaly vyvíjajú tlak, ktorému buď porozumejú a čím skôr pochopia tieto signály a vyhľadajú nás a budú schopní sa učiť a prinavrátiť alebo skončia v bláznincoch prípadne v inom sebadeštrukčnom procese ich fyzického života.

„Tento boj je posledný, vieš o tom?“

Viem, ale neviem, či má zmysel tu v tomto momente písať o zmyselnosti alebo nezmyselnosti celého tohto života, ktorý momentálne prežívame tam dole medzi nimi a s nimi. Sám dobre vieš, že sme už príliš ďaleko od toho, aby sme ich zachránili. Mali mnoho možností, ktoré sme im dali. Vytvorili sme im podmienky pre život, ako sme im dali intelekt, či dušu a možnosť poznať po smrti aj iné paralelné svety bytia ako takého.

Keď si len trošku, matne spomínam na minulosť, mám slzy na pokraji očí toho tela v ktorom prebývam. Viem, je to ľudská slabosť, volajú to vraj súcit. No čo si také si určite odnesiem v pamäti pri poslednom pohľade v tom momente, keď prídu po nás. Vraj sú už na ceste?

„Áno, veď som ti už o tom raz povedal aj tam dole, spomínaš?“

Spomínam, boli tam s nami ešte nejakí kolegovia, spomienem napríklad Ose Nuri A. Toho si pamätám, i keď tkvie mi v pamäti aj jeden posol, ktorému si povedal, že odhalí zradcu spomedzi našich rádov. Napadol ma novodobý Judáš, ale to by som sa vracal späť k predchádzajúcim dvom časťiam príbehu a lovil v pamäti čas a priestor, ktorý by ma aj tak napokon priviedol späť sem.
Čas sa blíži alebo stojí a len my sa vnútorne upokojujeme tým celým nepokojom, ktorý otriasa planétou, ktorá to tentokrát, keď to naplno prepukne vyrieši spôsobom, na ktorý ťa upozorňovali aj tam, za hranicami vesmíru. Rovnováha vo vesmíre je narušená a my sme len malé zrnká v kolobehu udalostí, ktorým podlieha život v našej galaxií. Vieš už aj kam pôjdeme ďalej?

„Áno viem a dokonca viem aj s kým.“

S kým? Pôjde nebodaj s nami aj nejaká iná rasa?

„Áno, ale ak dovolíš, o tom ešte radšej pomlčím, aspoň tu, na tomto mieste.“

Je to zvláštne priateľ, ale musím konštatovať, že sa teším. Keď som videl umierať samého seba v tom víruse, ktorý ma kompletne pohlcoval a nebol som schopný ovládať základné funkcie tela, pretože moje vnútro bolo umelo transformované práve tou nákazou Hughu, bolo mi jasné, že budeš jediný, kto mi môže pomôcť.
Som vďačný, že si ma z toho dostal, i keď trošku zvláštnym, možno nepochopiteľným spôsobom, ale dostal.

Dnes, keď si spomeniem na premenu, ktorou práve prebieham a potulujem sa tak tam dole medzi nimi a sledujem, ako sa deň čo deň na úkor blaha druhej strany sami ženú svojou nevedomosťou a hrdosťou nízkeho charakteru do záhuby, tak sa už len usmievam.

Zničili si základ základov. Nabúrali prírodu, vyhubili mnohé druhy zvierat, likvidujú si kompletne zdroj tvorby kyslíku. Dýchajú čím ďalej tie svoje vlastné chemikálie, ktoré si vyrábajú a zároveň majú proti ním aj protilátky, ktoré sú dostupné len ich vesmírnym telesám. Veď to im stačí. Ľudstvo vo svojej podstate hlúpe a naivne bude do poslednej chvíle len slepo dúfať, veriť a čakať a pritom už dnes by mali byť na pokraji síl, kedy by si mohli prirodzene uvedomiť, že žijú v jednej veľkej záhube, a že im nepomôže ani zmena stravy, ani návykov, pretože už sú infikovaní.

A práve tak, ako vtedy, keď sme stáli na úpätí rozpadajúcej sa Atlantídy, kedy som robil posledné rituály, aby som zachránil aspoň zvyšok svojej vetvy, tak viem, že dnes môžem len s príchuťou ľudskej nostalgie zabudnúť na to, že im to tam dole ešte dôjde a zmenia svoj postoj k samým sebe.

„Ty ale dobre vieš, že oni nič už nezmenia, pretože sami nevedia, že je to možné a my im to bez ich chcenia nepriblížime i napriek tomu, čo viem, či vieš alebo vieme.“

Áno, ale v Egypte sa to mohlo uzavrieť, napriek tomu, že povstali, som veril, že prežijeme a zachováme sa v tom druhu rasy, ktorú sme si vybrali ako nasledovníkov našej vetvy.

„Oni sú tu stále, aj medzi nami, len o nich tam dole nevieš.“

Neviem, ale cítim ich. Viem, že sú poblíž mňa, ale rozumiem stupňu istého rizika, ktoré je v tomto našom trojuholníku.

„Veď práve to, neber to v zlom, ale chránim aj teba aj ich.“

Viem.

A tak sa teda poberiem opäť späť, nech sa deje, čo sa má diať. Sám dobre vieš, že som učinil určité premeny a ver, že i keď tam dole to denne na mňa dolieha, tu mi je jasné, kde je moje miesto.

Nihil Ašarat