Prichádza čas.

Nie, čas neprichádza, ten je. Konštanta premenovaná podľa pomenovania určovania polohy miesta a stanovenia rovnodennosti v prítomnosti okamihu minulosti a tzv. prichádzajúcej budúcnosti, ktorá neexistuje.

A tak ju tvorí len prítomnosť, okamih, moment.

Tu a teraz. Ty, my dvaja, možno i viacerí. Odkaz, možno trošku odvážny, no napriek tomu prakticky aj pravdepodobný.

Niekde v tej tme, mimo čas a priestor vypukol odboj. Áno tvoj odboj, tvoja krv.

Nik sa neodvážil postaviť sa voči tebe, vzoprieť sa ti. Väčšina skončila v temnote smrti. Zvyšok prežil, lebo si to chcel, potreboval. Avšak živá forma bití má iné čaro. Dokázali sme ju regenerovať, upravovať do rôzných podôb vyražajúcich dych všetkému živému, čo sa podriaďovalo forme myšlienky prenesenej do esencie vzduchu.

A tak som späť. Prišiel som, vrátil som sa, ale nevidel som, neuzrel som svetlo týmto svetom spätá so smrťou, ktorá tu deň a nocou blúdi a hladí opäť svoju Zem.

Čas sa kráti. Preletel kŕdeľ divých vrán.

Samota zviera osamelosť, ktorá dávno stratila zmysel a karty sú rozdané. Život opäť získa späť svoju stratenú a zabudnutú hodnotu, ak to stihne.

Ak nie, opäť umrie a smrť si ho tu raz počká, počká tu a teraz.

Odchádzam z týchto riadkov, tohto nejasného kontextu slov vo vetách a vetách za slovami. Tíško a kradmo opúšťam smrť a dvere zostávajú pootvorené. Prichádza bližšie, stále bližšie a svieca na stole, vedľa knihy života a smrti pomaly stráca svoju svetlú žiaru, ktorú zrazu chápem. Všetko mi zrazu dáva zmysel. Som sám, úplne sám a smrť si tíško, bez bolesti a chladu pri mne stojí a čaká.

Prichádza čas.