Tento príbeh nemá koniec ani začiatok, pretože ani nikdy neskončil, dokonca ani nezačal.

O čom teda bude? Položme si otázku. Existuje vôbec? Áno, inak by som nepísal. Dobre, tak si ho poďme bližšie popísať. Ako ma napadla vôbec myšlienka, že ho chcem napísať, keď ma nenapadol v konečnom dôsledku jeho obsah? Môže mať vôbec príbeh svoju hodnotu, keď nemá svoj obsah? Príbeh bez obsahu? Divné. A vraj skutočný. Áno, je skutočný, pretože som mu vdýchol dušu, ktorá sa bude formovať a postupne sami uvidíte, že ako.

A takto nejako tento príbeh naberá z ničoho nič obsah, pretože postupne od jeho počiatku a čítania začínajú v každom z Vás vznikať nejaké myšlienky, ktoré sa postupne formujú do nejakej podoby. Ale aká bude ich finálna podoba? Majú ju myšlienky vôbec? Otázky v príbehu bez obsahu. Aké zvláštne a pritom tak prirodzené. Sila našej mysle je neobmedzená, bez hraníc, bez začiatkov a koncov, i keď v určitom smere to obmedzenie si vytvárame počas fyzického života v podobe rôznych návykov, zvyklostí a prirodzenosťou života ako takého.

A smrť? Prečo smrť? Čo ma spoločné smrť s týmto príspevkom? A čo má s ním spoločný život? Kto sa postaral o to, aby som ich tu rozvádzal, rozpisoval sa o nich a strácal nimi čas, ktorý napokon aj tak neexistuje?

Zvláštny pocit práve mnou prešiel, pretože z príbehu bez obsahu sa postupne v mojich myšlienkach a otázkach vytvára nepísaný dej, ktorý začína mať svojím spôsobom určitý skrytý obsah.

Nie je to náhodou odkaz? Je to zvláštnosť momentu.

Vesmír. Ticho, tma, tma a ticho. V prázdnote svojej duše nachádzam zmysel, lebo zmyslom je život, ktorý je napokon peklom a peklo mi je bránou k smrti a smrť mi je nebom, či pomysleným edenom a to všetko sa vzájomne vylučuje a preniká mi pomedzi prsty, keď píšem tieto slová.

Všetky tie opaky, všetky tie duše a jednotenia sa s nimi a lovci, my, v bráne medzi a za poznaním. Za hranicami myslí, tíško bdieme ako hviezdy vo vesmíre. Neviditeľné v odraze svetla. Priezračnosti zrkadiel vzdialené hľadajúc svoj vlastný obraz za odrazom.

Prenikám tebou. Tvojimi očami. Tvojím vnemom práve teraz a ty ma prijímaš, pretože čítaš tieto slová a ja som len príbeh, príbeh bez začiatku a konca.