Na zelenej lúke si rastie nezábudka. Jej korene sú hlboko usadené v zemi, pre ktoréhokoľvek človeka by nebolo problém ju vytrhnúť. Stojím tak nad ňou a obdivujem ju spolu s tou celou scenériou, ktorú mám pred očami.

Satan si cupká z nohy na nohu po poľnej cestičke s rukami založenými za chrbtom. Pristaví sa s úsmevom na tvári pri mne na kus reči.

„To je tá, ktorá nezabúda, pravda?“, opýta sa ma.
„Áno, to je tá, ktorá bola večná.“, odvetím mu.
„Bola?!“, dodá s dôrazom.
„Áno, bola.“, opäť odpoviem.

V tom sa Satan natiahne a vytrhne nezábudku zo zeme, otočí sa pritom s úsmevom a peklom v očiach na mňa. Následne si odcupká poľnou cestičkou a stratí sa niekde v lese.
Prirodzene nasledujem jeho kroky. Po niekoľkých minútach chôdze dorazím na čistinku kde sedí smutný a osamelý Boh. Pozerám na neho a jeho osamelosť ma neprekvapuje skôr ma zaujal ten smútok.

„Čo sa ti stalo, keď tu tak smutne sedíš?“, opýtal som sa ho.
„Ale niekde som stratil nezábudku.“, odvetil stroho.
„Nezábudku? Ale predsa tu si pred istým časom odtrhol Satan tamto z lúky.“, prehovoril som, ukazujúc prstom na lúku.
„Satan? No toho som si všimol, keď cupital okolo. To on my ju ukradol?“, opýtal sa ma.
„Nie, to človek.“, odpovedal som.

Na to sa Boh postavil, smútok z neho opadol a pozeral sa mi do očí a povedal slovo „nezabudnem“ a zmizol v hĺbkach lesa.
Posadil som sa na miesto pri čistinke, kde predtým sedel. Začal som pociťovať zvláštny smútok. Chcel som zabudnúť.