Svetlo. Nikde nič, len svetlo. Nemôžem sa hýbať, nemôžem vytvoriť absolútne žiadny myšlienkový prívlastok k čomukoľvek, čo by mohlo moje vnímanie reality pochopiť. Snažím sa zo všetkých síl, ale nemám šancu proti tej sile bojovať, učiniť akýkoľvek krok k tomu, aby som ju ovládol.

Zrazu je všetko preč. Sedím na stoličke v prázdnej a schátralej miestnosti starého domu, postaveného na pevných a silných základoch. Som pripútaný k stoličke a nie som schopný spraviť ani len jeden pohyb, aby som sa z tohto zajatia dostal. Predo mnou na zemi sa trbliecu malé črepiny dávno rozbitého obrazu, ktorý sa odrážal od zrkadla, ktoré mi voľakedy poskytovalo „môj“ určitý obraz, môj vlastný sebaklam, na ktorý som nečinne celú tu dobu prizeral s istou pýchou, vnútornou istotou a kontrolovanou silou vnútorného presvedčenia, že sú moje vnútorné postoje správne a moje rozhodnutia sú na duchovne správnom mieste.

Toto miesto, tá stolička a to životom umorené telo sa zrazu zastavilo v trblietavých odrazoch úlomkov zrkadla, ktoré sa rozprestierali ako divé maky na zemi pred mojim stonajúcim a oslabeným telom. Začal som sa pozerať inak. Začal som vidieť bezmocnosť, bezvýchodiskovosť a určitú formu zotročenia, ktorého som sa stal súčasťou. Bežný svet sa nezmenil, len moja optika začala postupom vekov meniť pohľad na mňa samého. Vnútorné sily sa dali do pohybu a ovládli ma.
Z hradu v ktorom som sa nachádzal zostala posledná komnata a základy, tie svoju formu nestratili, ani tvar, len som začal lepšie chápať hodnotu ich tvorcov, ktorí ich začali stavať niekde v dávnej minulosti, kedy som ani o svojom návrate späť netušil.

Dýcham ťažko. Kyslík hustne. Chcem sa zhlboka nadýchnuť a kričať, chcem újsť najďalej ako viem a koniec sveta by mi na môj útek nestačil. Viem, že je to však zbytočné, nepomohlo by mi to. Musím čeliť prehrám. Prehrám, ktoré sú ďaleko silnejšie a intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým, ako som začal chápať, že to vlastne vôbec prehry v skutočnosti nie sú. Je to len forma istého chápania skutočnosti, ktorá ma chce prijať a chce byť prijatá, a to, že jej skutočnú hĺbku či podstatu nemám na podnose jasnú a pochopiteľnú bežným vnímaním života, tak o to viac padám do priepasti seba samého, pretože jediné, čoho sa môžem vskutku zachytiť, je môj vnútorný mŕtvy hlas, ktorý bdie vo mne odveky a volá ma svojim prazvláštnym spôsobom k sebe samému.

Základom je ovládnuť pocity, utíšiť vnútro, ovládnuť emócie, telo a maximálne prebrať kontrolu, ktorou v čase a priestore sa zjednotím v zmysle ovládania času minulého a času budúceho. Najťažšie je totiž prijať prítomnosť, ktorú nemám pod kontrolou a zároveň v tom nájsť práve ten bod, kedy tú kontrolu naberiem tak, aby som netrval na tom čo bolo, či na tom, čo bude. Predstavy, spomienky, túžby, sny, to všetko sa mieša v jednom momente so spravodlivosťou, neprávom, dobrom i zlom, a zrazu mám pocit ako keby som sedel v kinosále, kde naraz premietajú 10 filmov a vnímate všetky naraz a do toho Vám niekto položí otázku, tak popíš čo cítiš. Život? Smrť? Lásku? Nenávisť? Spravodlivosť alebo neprávo? Hmotu alebo antihmotu? Či len svoje neovládnuté vnútro kričiace na všetky strany?

Ťažko sa prijíma obraz seba samého, ktorý je postavený na sebaklamoch nazberaných za roky posledného života s prelivom na minulé a budúce. Je to sila, ktorá je svojim spôsobom jednotná, ale zároveň bez kontroly riadi vedie k hlbšiemu poznaniu. Sú to protiklady, ktoré je potrebné prijať prirodzenosťou a práve tá prirodzenosť sa derie o to viac z vnútra von na svetlo sveta. Hľadá spôsoby, formy myslenia a skúsenosti, ktorými by ma bola schopná ponoriť do najväčších hĺbok temnoty a zároveň do najvyšších výšin svetla. Pritom všetkom moje miesto je úplne inde. Som postihnutý vírusom. Moje telo je istou formou mutácie, ktorá opäť cirkuluje na planéte tak, ako tomu bolo v minulosti. Celý ten boj, ktorý vediem sám so sebou je utrpením, ktoré je podpísané mojou vlastnou krvou minulosti. Všetky tie hady, všetci tí Adamovia a tie Evy sú len obrazom a odrazom nás všetkých, ktorí sme na počiatku uverili opäť v koniec a začiatok. Pozabudol som však myslieť na tieto dva aspekty v čase prítomnom a tak ma dobehli. Milióny, či miliardy rokov neospravedlnia túto maličkosť, ktorá sa nám neustále pripomína a vnáša do našich životov v nadväznostiach, ktoré sa historicky opakujú.

Ak to všetko opäť vstrebem a prežijem, prekonám v sebe to, čo už niekoľko krát a opäť sa navrátim späť do svojej pôvodnej podoby. Či budem už v tom čase mŕtvy? Je to možné, otázka znie, či to, čo prežívam teraz, môžem plnohodnotne nazvať život?

Nadýchol sa. Zrazu zistil, že sedí pokojne v kresle. Ruky mal voľné. Postavil sa a pristúpil pomalým krokom k oknu komnaty. Pozrel von z okna a uvidel ľudí na nádvorí. Na moment zavrel oči a pocítil tú silu s ktorou tak nezmyselne celý ten čas zápasil a na zlomok sekundy uzrel biely vesmír. Otvoril tie isté oči, ktorými hľadel na úlomky zrkadla v útrobách schátralej komnaty aby zistil, že opäť žije a pritom je už pritom dávno mŕtvy.