Mladý muž kráča slnečnou ulicou. Aby bol v tomto nasledujúcom deji trošku rozoznateľný, nazvem ho menom Irios.

Ako si tak kráča tou uličkou zazrie starca, ktorý sa skláňa po spadnutú mincu na zemi. Irios sa zastaví pri starcovi, zdvihne zo zeme mincu a podá ju starcovi do dlaní. Starec mu poďakuje. Irios sa len pousmeje a kráča ďalej. Po troch krokoch počuje ako starec na neho ešte volá. Mladý muž sa otočí a vráti sa ku starcovi. Starec ho poprosí, či by ho nepreviedol ulicou na jej koniec, kde je malý obchod. Iros bez problémov chytí starca pod pazuchu a pomalým krokom ho privedie ku obchodu. Starec sa opäť poďakuje a smutnými očami sa ešte pozrie na Iriosa a poprosí ho, či by mu mohol ísť nakúpiť, pretože slabo vidí. Irios vojde so starcom do obchodu. Nakúpili a následne sa so starcom rozlúčil Irios pred obchodom a pobral sa ďalej na svoju púť.

V mladom mužovi sa spustili isté myšlienkové pochody:
„ Kráčam slnečnou ulicou. Pomohol som starcovi a kráčam ďalej týmto životom. Len kráčam.“

Po chvíli naruší jeho myšlienky hlas starca, ktorému pomohol.

„Héj ty, otoč sa! Pozri, čo si spôsobil! Pozri!“
Irios sa otočil a videl ako v diaľke stojí starec so spadnutou taškou na zemi. A tak sa vrátil späť ku starcovi. Ten mu začal nadávať a odsudzovať ho.
„Ty zlodej, okrádač. Bohvie, koľko peňazí si plati, ani sa mi nezmienil, koľko mi zostalo. A pozri tamto na zem, tá taška, rozbilo sa v nej všetko, čo bolo zo skla. Hanba Ti! A tak som Ti veril, tak som si myslel, že mi pomôžeš a si pritom rovnaký ako všetci!!“
Irios sa pozrel na starca a odvetil: „Vy ste ma požiadali aby som Vás priviedol k obchodu. Takisto ste ma požiadali aby som s Vami nakúpil a napokon ste sa mi poďakovali. Teraz je všetko inak ako bolo predtým. Je to Váš nešťastný pohľad, Vaša situácia a napokon Váš osud a Vaše rozhodnutie. Súcit nejestvuje a keď tak len ako slabosť pre tých, ktorý nevedia ísť ďalej. Súcitím len istou nostalgiou k Vám, no napriek tomu Vám ďakujem za tú chvíľu, čo som s Vami prežil. Bolo mi cťou.“
Odvetil starcovi a zmizol v svite slnečných lúčov v prázdnej ulici.

Po rokoch kráča Irios tou istou ulicou. Napáda ho spomienka na starca. Naproti nemu hopsá mladé dievča. Starší muž, Irios sa zastaví. Dievčatá skáče okolo neho a zrazu zastaví. Veľkými očami orieškovej farby sa pozrie do jasných bledomodrých očí muža. Ten sa usmeje cez vrásky. Dievča sa v tom zohne a zdvihne zo zeme mincu. Irios sa prekvapene pozrie a k dievčaťu otvorí svoju dlaň. Dievča natiahne ruku a vzápätí ju stiahne a odskáče s mincou v dlani preč.

Irios stojí na prázdnej ulici. Jasné lúče svietia teraz tak ako svietili včera, predvčerom, či niekoľko miliárd rokov späť. Tu, na tomto mieste stojí starší muž, ktorý bol mladý, plný ideálov a života, o pár rokov bude starý a napokon umrie tak, ako umiera dennodenné niekoľko ľudí. Zmení to však niečo na tom, aký sme? Nie, nezmení, nezmení to absolútne nič.

Všetko ma totiž svoju príčinu v minulosti. Tam je ukrytá slabosť, ktorá nás v podobe súcitu transformovala na vlastnú skazu, ktorá postupom kráča pomaly ale isto späť k nám, tvorcom jej prvotnej príčiny. Irios kráča ďalej s pocitom sebapoznania a zmeny, ktorú v situáciách života nachádza a pripravuje sa na príchod „príčiny“, ktorá z ľudí postupne vylieza ako za iných čias.

A budúcnosť? Tá zostáva otvorená v tvojich prázdnych dlaniach.