Slnečné, nekonečné peklo a more piesku. Podlamujúce sa kolená a túžba po vode, oáze. Pocit po uhasení smädu a nájdení pokoja a odpočinku tela neprichádza.

Každý krok zanecháva stopu, ktorá vetrom končí zaviata pieskom. Čas stojí a každá myšlienka mi zrazu pripadá ako sám celý život. Je azda večnosť merateľná? Padám k zemi. Dlane ponáram každým pádom hlbšie do hlbín pieskových dún a tu zrazu v diaľave uzrel som postavu blížiacu sa smerom ku mne.

Je to muž. Zahalený v bielom. Okrem turbanu a omotanej bielej látky okolo hlavy z ktorej mu stekajú kvapky vody zmiešanej so stekajúcim potom mu vidieť kus tváre. Postarší muž s úsmevom prikročil a podal mi ruku. Pomohol mi a vytiahol moje uviaznuté telo v piesku. Nebiť toho momentu, pocítil by som dotyk smrti.

Opýtal som sa ho, kde sa tu v tom nekonečnom horiacom pekle zjavil. Odvetil, že touto témou sa nikdy nezaoberal, že skrátka ma uvidel, tak mi prišiel na pomoc. Z posledných síl som sa mu snažil vysvetliť, že hľadám oázu, miesto, kde by som si oddýchol, načerpal nových síl a hlavne sa dostal k zdroju pitnej vody.

Usmial sa a povedal mi, že kúsok za dunou, ukázal prstom smer, že tam je oáza, po ktorej tak túžim a tak som pomaly, krok za krokom za jeho pomoci, vydal sa smerom k vrcholku piesočnej duny. Ako sme tak spolu bok po boku kráčali, cítil som, že jeho prítomnosť vo mne vyvoláva neskutočný, ba priam až neopísateľný pocit pokoja. Moje myšlienky sa začali postupne zrýchľovať. Začal som si spätne vlastne uvedomovať, ako som sa sem, na túto púšť dostal, prečo som sa uvedomil v tomto príbehu na počiatku úplne sám?

Zvláštne. No postarší muž s pokojom ukázal do diaľky, kde sa v rozmazanom obraze horizontu črtali palmy, miesto túžob a odpočinku, oáza. Voda, zdroj života a istej formy energie, ktorú som tak potreboval sa začala stávať čím ďalej, tým viac reálnejšou. Moje myšlienky boli plné predstáv a predstavy tvorili ilúziu skutočnosti pohľadu v nádeji vyslobodenia sa z tejto nekonečnej púte.

Palmy z diaľav sa začali mojimi zabudnutými krokmi skrze moje oči stávať jasnejšie a ostrejšie. Moje slabé telo prežívalo z posledných síl vytrvalo pretože verilo obrazu, ktorý mu dávalo nádej a istú vieru v prežitie múk a utrpenia, ktoré v tých nekonečných diaľavách púšte pretrpelo.

Som tu, konečne. Padol som od únavy k zemi. Kúsok odo mňa sa nachádzalo malé jazierko. Doplazil som sa k nemu a pil som z neho ako nepríčetný. Z myšlienky, ktorá trvala sťaby celý život za začali tvoriť postupne ďalšie a čím som mal väčší prísun vody, tým viac som mal pocit, že ožívam a načerpávam tú blahodarnú silu. Niečo sa však stalo.

Po chvíli som pozeral na hladinu z ktorej som dopil. Kvapky stekajúce z mojej tváre vytvárali kruhy na hladine. Pozoroval som svoj odraz tváre. Spoznával som v nej črty toho záhadného starca. Vlastne, kde sa v tomto príbehu stratil? Kedy ma opustil a kde vlastne je? Ako mi hlavou prebiehali tieto myšlienky premenené do otázok som sa v celom tom zmätku otočil a …

Uzrel starca. Stál na proti mne a ja na kolenách pred ním s otvorenými pažami som pocítil miernu bolesť. V jeho dlani ľavej ruky zovieral rukoväť šable, ktorou zasiahol moje srdce, stred môjho vesmíru. V tom momente som prestal vnímať jeho tvár, moju bolesť, spomienky a oáza, či piesočné more plné dún boli preč a moja duša… moja duša bola vykúpená.