Je noc, vonku prší. Na stole predo mnou leží kus papiera, uhlík a svieca, ktorá mi v tejto chvíli vytvára svetlo. Pocity, ktoré tvoria vo mne kreativitu otvárajú vo mne staré i nové vnútorné svety.

Beriem do ruky uhlík a začínam kresliť obrazy v obraze. Odrážam svoje myšlienky, prijímam vnútrom svety, ktoré postupne otvárajú, odhaľujú a zatvárajú vnútorné svety a ich dialógy. Aké sú tieto svety? Čo prinášajú? Ako vznikli či zanikajú vnemom ich intenzity pôsobenia na naše myslenie a konanie?

Kúsok uhlíku zanecháva za sebou stopy, ktoré postupne tvoria kontúry a z kontúr badateľne vidieť postavy. Kreslím svet ľudí. Svet, ktorého sme každodennou súčasťou. Svet do ktorého patríme a pritom práve nekontrolovateľným pohľadom skrze naše vnútra mnohokrát ho prehliadame.

Áno, naše vnútra, naše vlastné svety sú našou vlastnou prekážkou na ceste k inému poznaniu seba samých. Hľadať a nájsť realitu v sebe samom na úkor lepšieho porozumenia s bežným životom a svetom ľudí je skôr ilúziou ako formou cesty k bližšiemu spoznaniu seba samého.

Oblaky, lúka, pár domov. Nie až tak prázdne ulice. Možno si tam medzi nimi na tom obrázku, ktorý práve kreslím na kus papiera v izbe pri svieci. Rosia sa ti oči? Prichádzaš zrazu na to, že zemská paralela bytia môže mať aj opačnú formu pôsobenia smerom z vnútra von a nie len opačne zo sveta paralel, ktorými môže byť riadená?

Kam siaha tá sila a jej korene, či pramene? Vnútorné svety sú podstatné pre naše prežitie na zemi. Je však dôležité zakresliť aj do obrázku skrytú tvár tohto sveta. Tvár, ktorú máme možnosť tvoriť mi, pretože si málo veríme. Viem, tie vety znejú divne, možno ťažko pochopiteľne, ale cítim, že viem čo kreslím na ten kus papiera.

V tomto momente sa otvorili okná do izby. Silná búrka a vietor raz len ukázali silu a moc živlov a ja som povstal od stola. Všetko sa začalo triasť. Zavrel som oči. Všade vôkol mňa bolo svetlo. Všetko sa menilo, moje vnútro pociťovalo pokoj prichádzajúcej vnútornej smrti. Cítil som, že takto to má byť, že fyzický život zem opäť prečistí a oživí tým novú etapu vo vývoji ľudstva, chápal som zrazu nepochopiteľnému a bol som zmierený sám so sebou…

Stop. Toto som chcel? Takto som to chcel? Toto bol zmysel všetkých tých rokov a výučby? Nie, bola to posledná skúška jedného z nás. Skúška ovládnutia svojich vnútorných svetov, ktorého samého sebou samým priviedli na koniec sveta, pretože to tak chcel. No napriek tomu všetkému, celej tej sile, tej ilúzií seba samého bol schopný odolať a postaviť sa sám voči sebe na odpor. Tak blízko a pritom tak ďaleko od konca sveta som otvoril oči. Pozrel som na sviecu, ktorá uhasínala a predo mnou? Pred mnou na stole ležal len kus čistého papiera a malý kúsok čierného uhlíka.