Mŕtvy muž stojí na pobreží a pozerá dole z útesu na skaly obmývané morom. Hlavou sa mu hýri mnoho myšlienok, až ich nedokáže od svojej zaujatosti sledovať. Pozerá ako v bezvedomí hypnotizovaný daným okamihom. Ja sa pokúšam kráčať plážou, ktorá sa týči popod časť skalnatého útesu. V diaľave vidím muža, ktorý sa ako nemý pozerá tam dolu pod útes. „Azda sa len nepokúsi zoskočiť!“, povedal som si a pokračoval som zabárajúc sa do mokrastého piesku chodidlami.

Ako som tak kráčal, pozeral som do diaľav oceánu, ktorý obmýval pevninu, po ktorej okraji som kráčal v tejto predstave, ktorú tu práve opisujem. Unesený vlnami, unesený všetkou tou divokosťou a neskrotnosťou vĺn. Požehnaný peklom. Znovuzrodený.

Pocity, ktoré mi boli dávno známe sa mi napriek poznatkom zdali opäť vzdialené a zahmlené, tak ako na začiatku tejto púte na ktorú som vykročil. A tak i teraz som bdel ako predtým a premýšľal som nad svojím životom, ktorý sa mi odplavil pomaly ako loď ktorá opustila prístav, ktorý je už dávno tam niekde v hlbinách pod oceánom.

Na moment som sa zastavil vo svojich myšlienkach. Otočil som sa, aby som sa obzrel na muža, ktorý stál na skale, nik tam už nebol. Pomaly som sa vybral smerom ku útesu na miesto kde stál. Cesta na vrchol bola kľukatá a ťažká, ale nevzdával som to. Cítil som v sebe rozbúrené more a jeho silu, silu, ktorá bola práve teraz otvorená, voľná a slobodou nespútaná.

Ako som sa postupne blížil k miestu, kde stál spomínaný muž pociťoval som zvláštnu silu. Rozbúrené more utíchlo. Stál som na mieste a nemal som silu vydať zo seba akékoľvek slovo, či vetu. Bol som zrazu iný, pokojný a tichý. Chcel som sa otočiť a obzrieť sa späť, no i to som neučinil, nebolo už totiž kam. Len som tam stál a pozeral dole z útesu a po mužovi z príbehu nebolo zrazu ani stopy.