Pozerám do tmy. Vidím siluetu postavy, ktorá stojí kúsok odo mňa a lopatou zahrabáva nejaké čudné listy. Po chvíľke, odchádza.

Premýšľam, „Čo to tam tak zahrabal?“. Vstávam, pričom telo nechávam na posteli. Prichádzam k miestu, kde predtým stál dotyčný. Skláňam sa aby som si kľakol. Pomaly sa rukami zabáram do zeminy, pod ktorou hľadám hmatom zahrabané listy. Nič však nenachádzam, a tak sa ponáram ešte hlbšie. Ticho a tma ma obklopujú a sú mi dôvernými spoločníkmi.

Niekde tam opodiaľ v inej galaxií letí tmou a tichom kozmická loď. Sú v nej bytosti z iných končín tohto vesmíru. Putujú a vedia presne kam.

Od únavy už ani neviem, čo vlastne v tej hĺbke pod zeminou ktorú som vykopal vlastne hľadám. Otieram si zničené a špinavé ruky o gate a sedím hlboko v jame. Cítim pokoj a kľud, ale po zakopaných listoch ani stopy.

Pozerám hore ku hviezdam. Sú jasné. Cítim, že zmysel sa ukrýva niekde tam, i keď práve teraz ho hľadám úplne niekde inde, v niečom inom. Putujem.

Časom a priestorom sa premávajú myšlienky. Minulosť strieda prítomnosť a prítomnosť sa obmieňa s budúcnosťou a minulosťou zároveň. Tieto myšlienky pomaly a postupne vytvárajú obraz.

Kozmická loď je obrovská a priestor a čas ju delí od tak mála, pričom tak mnoho tým zmení isté nepísané skutočnosti.

A tak ponorený v prázdnote na ktorej dno som sa dostal vyťahujem z kapsy zápisník a pero. Začínam pomaly písať kapitolu za kapitolou, pretože cítim, že pocit toho, ako tu sedím na dne mnou vykopanej jamy sa začína vo mne prebúdzať niečo, čo je tak silné, že sa musím s Vami o to podeliť.

V čase a priestore vytvorili myšlienky siluetu postavy, ktorá sa vznáša mimo našej dimenzie. Tkvie a blúdi si tu s jasným dojmom medzi nami a práve v tejto chvíli postrehla nášho hrdinu, ktorý si v prázdnote na základe nejakého vonkajšieho podnetu vykopal jamu, ktorá sa zapĺňa zapísanými hárkami.

Z galaxií do galaxií sa ponára mohutné teleso, ktoré som nazval kozmickou loďou. Kto je na jej palube? Odkiaľ pochádza ona a jej posádka a kam smerujú?

Silueta sa priblížila k jame, ktorá bola zaplnená list za listom. Naklonila sa a zobrala si do svojej krehkej ruky jeden hárok a začala v ňom vnímať slová.

„Píše sa rok 2011, neviem ako dlho to ešte potrvá, ale predvídam zánik, prerod tejto civilizácie… všetko čo som kedy mal sa časom mení a stráca o to väčšiu hodnotu, akú to v skutočnosti malo. Sám tomu nerozumiem. Zmenil som sa ja, či je to len okolie alebo oboje? Chcem utiecť avšak nemám kam. Je jedno kam sa pozerám, je to všade. Sme nakazení…“
Tu niekde sa silueta pozastavila nad myšlienkami z listu.

V ďalekej ale už bližšej galaxií sa približuje teleso.

Silueta sa rozhodla po prečítaní ďalších listov celú tu priepasť zahrabať a zrovnať na čas so zemou, pokiaľ nepríde niekto, kto sa pokúsi o ich znovu objavenie.

Pozerám do tmy. Vidím siluetu postavy, ktorá stojí kúsok odo mňa a lopatou zahrabáva nejaké čudné listy. Po chvíľke, odchádza.