Zatváram oči. Pohlcuje ma postupne tma. Svetlo je preč. Zostala tma. Šero noci. Zvláštne oči. Tiene povstávajú v odrazoch nočných lamp a potichu sa blížia za mnou s každým mojim krokom. Ulica je morká a zíva prázdnotou.

Obloha je plná hviezd, ale určite to nebude v tento večer tu nado mnou, ale niekde inde, pretože hmla pohltila moje telo. Zvláštne, zatvoril som oči a napriek tomu píšem príbeh. Zvláštne.

Otvorím akože oči, pričom ich mám stále zatvorené.

Izba pohltená tmou. Chradmo popri stenách sa nieco mihotajúc ozvíva z temnôt mňa samého. Je to hlas, ale nie je to ten známy vnútorný hlas. Tentokrát je to niekto iný. Prehovára ku mne. Snaží sa mi niečo povedať. Niečo ukázať, ale nevnímam ho. Stale mi ide hlavou ten prekliaty jazz.

“Pardon?”

“Smiem prosiť?”, pýtam sa.

Určite to nebude blondínka, ani brunetka, ale čo ak ten tanec bude posledný? Smiem napriek tomu poprosiť?

Zvláštne. Vstávam zo stoličky a pomali kráčam ku dverám. Obliekam si kabát, obúvam sa a vydávam sa na cestu. Kráčam ulicou Pohlcuje ma postupne tma. Svetlo je preč. Zostala tma. Šero noci. Zvláštne oči. Tiene povstávajú v odrazoch nočných lamp a potichu sa blížia za mnou s každým mojim krokom. Ulica je morká a zíva prázdnotou.

Učínim však ten krok?

Áno. A tak pokračujem ďalej cestou, ktorá vedie pomedzi ulice smerom na kraj mesta, kde sa z betónových chodníkov stáva poľná cesta.

Je po polnoci. Nespíš a prehadzuješ sa zo strany na stranu. Nemôžeš späť. Si celý nesvoj a pritom si bdelý a kráčaš ďalej. Tajomstvá nepoznané, ale pritom dávno známe.

Tiene ma stále sledujú. Stormy a ich konáre predznamenávajú vejúci a silnejúci vietor. Očividne nie som sám. Kto ale potom je? Kto to tu je so mnou?

Pozastavil som.

Obzerám sa vôkol seba, no nikoho nevidím, po živej duši ani stopy. Zvláštne, pripadám si zrazu tak prirodzene. Pokoj a kľud je na mojej strane, ale čo je za tým?

V otázke kráčam ďalej. Tuším, že odpoveď je blízko. Zvažujem. Otvoriť oči a zobudiť sa? Alebo následovať ďalej ten nejasný pocit, na ktorý hľadám odpoveď?
Prichádza niečo minulé. Cítim to v otázkach, ktoré sa možno ani nepýtam ja. Žeby to boli napokon tiene? Žeby boli stále živé? Stále prítomné a nemnené z hľadiska svojej formy bytia? Paradox. Nájdem svoj tieň minulosti? Bude to dnes? Aby som učinil s jeho pomocou návrat svojho budúceho?

Čas? Priestor? Zem? Hviezdy? Galaxie? Biely vesmír? Omyl? Skutočnosť? Pochybnosť.

Filozofia predsa tu v tomto sne nemôže figurovať. Predsa lens a nenechám zmiasť rozumom, to už skôr dušou, ale čo keď? Čo keď?
Žeby bola duša nástrojom tieňov? Fú, to snaď nemôže byť možné, že práve vďaka nej máme možnosť narábať s týmto svetom o to lepšie ako bez nej?

Kráčam a moje stopy sa zabárajú do blata. Cítim lesnú cestu. Kráčam strmšie ako som myslel. Moje kroky sú čoraz ťažšie a nebude to len cestou, ale aj dažďom z mojich očí. Démoni lesa sa mi smejú do tváre. Tiene sa mihotajú okolo mňa. Nie som sám.

Jej úska tvár. Veľké oči. Ten tanec predsa len nebol posledný, ale ani prvý. Ten tanec tu bol stále živý ako spomienka na ten minulý pre ten budúci.

Otváram pomali svoje viečka a vnímam svetlo. Som na vrchole hory a pozerám sa vôkoľ seba. Nechápem a nerozumiem tomu čo vidím. Cítim smútok, nenašiel som tu ani len svoj vlastný tieň. Zazrel som len opustené a samým démonom priekliate duše v zabudnutí ich vlastných vesmírov.

“Smiem prosiť?”, pýta sa ma kráska s jemným hlasom.

Otváram oči a ocitám sa v bare. V hlave mi znie jazz. Tých pohárikov bolo dnes asi priveľa. Otupený odchádzam v sprievode dámy domov. Kráčame spolu ulicou. Zatváram oči. Pohlcuje ma postupne tma. Celé to svetlo je preč. Zostala tma. Šero noci. Zvláštne oči. Tiene povstávajú v odrazoch nočných lamp a potichu sa blížia za nami s každým mojim a jej krokom. Ulica je morká a zíva prázdnotou.

V tichom rohu izby zrazu zmizla záhadna postava.

Idem spať.

Dobrú noc.