Bol to môj vlastný tieň? Vlastný tieň? A vôbec, aká postava to zmizla v tom rohu izby?

Stojím nahý uprostred púšťe. Púšť ma stred? Pozorujem vôkol seba svoju mŕtvu minulosť, ktorá sa rozlieha všade naokolo. Len pyramídy v ďialave zapadajú časom dôb dávnych. Cítim mŕtve prázdno a vnímam to, čo som nestihol predtým postrehnúť. Tiene sú tu, vždy tu boli. Stopy minulosti sú mi v pätách a nie len z tých ihlanov v diaľave.

Vysvetliť mi prítomnosť minulosti v skutočnosti a jej nádväznosti na budúcnosť vôbec nie je jednoduché. Pripadám si ako v okovách hradnej ruže. Spútaný samým sebou a svojou minulosťou v tomto okamihu budúcnosti. Zjednotiť tieto paralely bytia. Opäť byť tým kto bol, je a bude.

Pretieram si tvár a odpíjam si zo šálky. Horkosť kávy sa nezmenila a v duchu prítomných tradícií verím, že ma opäť postaví na nohy. Takto nejako pozorujem denne súvislosti a okolnosti, ktoré sú pri mne a som ich neodmysliteľnou súčasťou. Deň čo deň bojujem so samím sebou aby som nadobudol daného poznania, ktoré je tak jednoduché, tak zreteľné a jasné, že sa v ňom môžem rozpustiť ako cukor v káve, pričom v tomto prípade v tej mojej rozhodne absentuje.

A tak ani cukor, ani sladkosť života, či horkosť kávy nie sú kľučovými bodmi na ceste k “vyššému” poznaniu. Ba práve naopak horkosť života nás privádza na cestu rovnováhy a pochopenia samých seba. Bez pádov nepoznám výšiny a naopak. Niekde tam dole tíško bdiem v izbe a sledujem ho deň čo deň. Sem tam zmiznem, sem tam postojim v kúte, a potom náhle zmiznem.

Som skrátka on sám.