Kráčam ulicou. Je to presne tá istá ulica, ktorou som šiel aj včera. Vonku sneží, zima je tu. Mráz sa dotýka mojej tváre a prstov, ktoré trčia z rukavíc bez konca. Akoby sám môj život nemal svoj vlastný koniec. Prečo spomínam koniec? Pretože ani poriadne nezačal jeho začiatok.

Stopy, ktoré zostávajú za mnou v snehu hovoria o krokoch, skoro ako sám život, respektíve jeho etapa, ktorú som za ten krátky, mizivý čas prešiel. Čo cítim? Cítim prázdno. Cítim určitý, ťažko definovateľný pocit prázdna z toho zdanlivo pestrého života na tejto prenádhernej planéte. Som jeden z davu. Jeden ako každý a pritom iný ako každý jeden.

Tkviem v predstave života a pritom som mŕtvy a nežijem. A tak krok za krokom pozerám na okoloidúce postavy, či siluety živých. Strácam v tých tvárach pojem o čase a priestore. Cítim ešte viac prázdno, ktoré ma pohlcuje celého a vytvára vo mne dojem nenaplneného života. Nákupné tašky držiac v rukách s umelým šťastím, či potravinou s naplneným základnej potreby prežitia s víziou prázdnoty nenaplneného osudu. Človek.

Zastavil som sa v kaviarni na kávu. Jej lahodná chuť mi príde zrazu tak všedná a pritom vonku stále padá sneh. Pozerám do novín. Vidím utrpenie, vidím krutosť, násilie, peniaze, moc, vplyv a evolúciu a stratených bohov ako sa hrajú na svojom vlastnom pieskovisku v naplnení iných paralelných svetov a životov, či smrtí iných svetov za horizontom môjho chabého pohľadu na realitu, ktorej som súčasťou. Naplnení. Láskou, mocou, silou, dušami, životmi, bezmocnosťou, utrpením, nešťastím, radosťou a inou emóciou, či energiou. Pozerám Vám do očí takmer každý deň, keď vidím ako sledujete moje stopy zaviate snehom a zároveň tie, ktoré som ešte ani nepodnikol.

Pijem kávu a jej chuť sa zmenila, je mierne trpká, ako sám život a smrť na tomto nekonečnom bojisku osudov ľudstva a ich tvoriteľov. Ako však v tom všetkom obetovať život za cenu naplnenia jeho samého? Padám na dno, pardon, ale cukor na dne nezmenil absolútne nič na trpkej chuti, ktorú som cítil počas dopíjania posledných dúškov kávy.

Obliekam si kabát, dám si šál, rukavice bez koncov a idem pomaly ďalej. Späť, krokmi, ktoré zostávajú ako miznúce stopy v snehu, ktorý prestal padať. Cítim klamstvá, ktorých som súčasťou a zároveň niečo hlboké a skryté vo mne. Niečo čoho je svet vôkol mňa podstatnou súčasťou, no napriek tomu som v tom všetkom sám stratený a nenaplnený.

Paradoxom je práve život, ktorý mnohokrát nežijeme sami za seba, ale pre životy druhých a tak sa stávame otrokmi systému do ktorého sme boli povolaní a pritom je to život. V mnohom rovnaký, v prírode tvorený no napriek tomu hlboko ukrytý v každom z nás.

Mráz prituhuje a pokožka na mojej tvári začína jemne štípať. Kroky k prerodu podstaty sú tie najtvrdšie na ceste k duchovnej podstate jedinca. Byť a žiť je jedna vec, no byť a žiť v skutočnosti reality na prahu a života a smrti druhá. Obeta pri týchto krokoch je čím ďalej vyššia, no cena za to je omnoho zdanlivo nižšia no napriek tomu je na nezaplatenie, len málokto dokáže nájsť ten správny kľúč k obete, ktorá prináša túto formu naplnenia v bytí, ktoré je neustále meniace a tvoriace tento prostý život.

Ak by náhodou niekto nechápal moje slová, bude to normálne. Zvykol som si, nebudete ani prví ani poslední. No napriek tomu verím, že sú mnohí, ktorí vedia presne o čom píšem a čo som prežil, či prežívam práve tu a teraz medzi Vami.

Pozdravujem, som s Vami.