Je noc. A ty sa opäť pozeráš do plameňa sviece, ktorá ti horí na stolíku poblíž pohára s červeným vínom. Premýšľaš a hĺbaš nad okamihom momentu možnej zmeny, ktorú hľadáš v pohlcujúcej a ničiacej prázdnote vesmírov.Ten terajší, pozemský život zďaleka nepopisuje hranice vnímania, ktoré sú tvojou každodennou súčasťou no napriek tomu i tá najnepodstatnejšia vec, či situácia môže meniť históriu vesmíru, vesmírov v ktorých bádame po stopách prenesených do bežnej roviny, reality života na Zemi.

Bdiem s vami.

Nesnívam sen, ale reality snov a svetov mimo čas a priestor ktoré snívajú sen nás. Stali sme sa mentálnou otrokyňou rozumu. Postrehom budúcim, pretože hľadáme v čase prítomnom, ktorý je zrkadlením času minulého.

Stopujeme. Sledujeme momenty medzi riadkami, ako slová, ktoré nikdy neboli zapísané no napriek tomu boli vyslovené a kto si to všetko ešte z nás všetkých pamätá? Kto z nás zájde ďalej ako len do osady, aby pochopil našiel a obetoval skrze seba samého svoj vlastný zámer pre blaho druhého a našich vlastných budúcich generácií, keď prítomnosť momentu je každou minulosťou i budúcnosťou zároveň bez vplyvu rozumom či dušou bytosti zaregistrovanou a prežitou skúsenosťou, ktorá môže byť len určitou formou vlastného sebaklamu v zmysle poznania ako takého?

A vraj sila opačná bdie a hĺba skrze temnotu, skrze vesmír, skrze planéty, bytosti, či paralely bytia až cítim trpkú chuť vína na svojich perách, ktoré pocítili ďalší dúšok tej slastnej chute vojen prameniacej z každého z nás.

Horiaci knot a topiaci vosk z ubúdajúcej sviece pomaly ale isto predznamenáva koniec istej éry a pritom mnohí hľadajú tajomstvo plameňa v štyroch nohách dreveného stola, buď vôľa tvoja i moja zákonom a postav na týchto základoch nový zdroj sily pre nový moment, nové svetlo a element ktorý otvorí nevidiacim oči pohltené snom o sne sna vo sne, ktorý už nechcem viac žiť.

Prevzal som svoju podobu skrze teba a tvoj dar vnemu vnímať môj vnem skrz podobu tvoju, ktorá ti napriek tomu nepatrí. A tak i slová opäť spoja vety a zjednotíme v jednom momente to čo bolo, je a bude. Sme ako minca na hrane a naša prevzatá podoba vnemu ľudského nám dáva možnosť prinavrátiť vnem vnemov, ktorým sme sami oslepili seba nás samých a svojim vlastným prijatím seba ako tých, čo boli, sú a budú.

Niekto vraj bdie nad tým všetkým. Vraj svety mŕtvych volajú po dychu živých skrze svety svetov harmónií ničiacej prázdnoty. Tam tkvie odpoveď na otázky hľadajúce v prázdnote aby sa prinavrátila rovnováha do týchto častí vesmíru.

Kto však obetuje svoj zničený ostrov, ktorý zatiaľ pôsobí majestátne a silno? Kto z nás pôjde naprieč ohňu večnosti v boji voči vlastným démonom, ktorých sme my sami povolali? Strácaš sa alebo sa azda nachádzaš v týchto slovách, ktoré sú mojím tichým bdením nad tým všetkým, ktoré som tu napokon ani nezaznamenal?

Vonku zostalo ticho a v diaľave znejú tiché sirény chimér. Dopíjam a pozerám na ľudského tvora v zrkadle, hľadím mu do očí a tie slzy lemuje spomienka na smrť.