“Moment života a smrti zároveň. Som v spánku, žijem, snívam, či umieram v okamihu zrodenia tejto myšlienky, momentu vo mne samom?”Postretnem sa v tom dennom sebaklame seba samého v uvedomení si svojho prítomného pohľadu na prebiehajúce momenty života, voči ktorým som postavený. Tie stopy v topiacom snehu, ktoré zakryli cestu nebudú nikoho iného ako len moje. „Čo týmito myšlienkami sledujem?“ Opýtal som sa sám seba.

„Miera poznania závisí od miery vedomostí, či skúseností?“ kto som, že tak hrdo pôsobím? Čím sa tak chcem líšiť? Čím chcem byť tak iný? Dušou? Telom? Egom?

Myšlienky prúdia ako nikdy nekončiaci príbeh, ktorý sa vo mne tvorí samým sebou. Vlastnými nástrahami zviazaný. Uväznený v otvorenom väzení. V okovách nevedomosti a zabudnutia so svojim vlastným egom akoby na veky. Príbeh otvorený a pritom dávno ukončený. Minulosť prenasledovaná budúcnosťou bez okamihov momentu fyzického príbehu života, ktoré v tom celom prúde vznikajú a zanikajú ako moje stopy v topiacom sa snehu.

Večný a pritom nekonečný moment prítomnosti týchto okolností. Byť v zajatí seba samého je kliatbou spojenou s momentom mimo čas a priestor. Pokiaľ tam neprídem, nevzdám sa seba samého, tak neumriem so sebou, budem väzňom medzi priestore a čase, bez prepnutia neovládnem emócie pohltený nepokojom večného pokoja zmieru v sebe ukrytého v meditácií.

A tak bojujem už v trinástej časti príbehu o momente, pritom som poriadne nezačal ani v jeho prvej.

Ašarat, mal si pravdu.