Zabúdal som žiť.

Postupne som sa vekom začal strácať v ľudských spároch mysle, ktorú vytvorili ako tichú bránu k poznaniu prameniacemu v nás samých.

Bolo ťažké v istých situáciach rozlišovať medzi realitou ľudí a skutočnosťou okamihu momentu, kedy som si začal uvedomovať, ako ďaleko som sám od seba, a pritom tak blízko.

Dni ako hodiny, hodiny ako minúty a tie ako sekundy sa míňali mojou otrávenou mysľou, ktorá hľadala svoju smrť.

Tíško bdiem pri svetle a v tomto momente. Taký aký som. Presne taký, akého ma práve chceš vidieť. Som práve tu a teraz, v tomto momente okamihu tohto písaného slova.

Smrť sa blíži.

Roztváram svoje paže a prijímam ju celým sebou, celý sám jediný, aby som otvoril svet, ktorý mi je jeden jediný. Tu na ohnivej hore čakám na tvoj moment a okamih zrodenia.

„Bláznivé slová. Vety, akoby šialenca, vnímajúc iný obraz reality?“

V sne sa vynorili slova z tmy: „Azda je ešte niekto z nás živí?“

Myšlienky umreli, a tak zostali sme len my, tma a ticho.