Vonku je krásny slnečný deň a ja sedím s priateľom niekde v starom meste. Tíško pozerám von oknom na ulicu a popritom popíjame spoločne kávu. Svet vonku sa vraj zmenil, len ja som zostal po tých všetkých životoch rovnaký?Za vráskami na mojej tvári sa črtajú spomienky na všetko čo som doposiaľ prežil. Či som sa tešil, či som padal, napokon som to prežil a žijem ďalej. Čím ďalej kráčam v tomto priestore a čase, uvedomujem si jeho pominuteľnosť. Zmenil som sa, ale pritom som čím ďalej o to viac bližšie k svojej podstate, ktorá je premenlivá, no zároveň rovnaká aká aj vždy bola.

Čo však vidím tam za tým sklom na ulici. Telá, ktoré sú formou nášho bytia v ktorom sa učíme byť sami sebou a nimi. Stali sme sa ich formou bytia, i keď podaktorí z nás to už berú opačne. Sú to otroci imaginárného sveta plného umelých možností predstáv skrytých do emócií, pocitov a túžob.

Ako vietor rozháňa oblaky na oblohe, tak sa aj ľudské osudy v prázdnych telách ženú za pocitom získania známeho no so skúsenosťou neznámeho a porozumením chvíľkových momentov, ktoré aj tak napokon zostanú spiace niekde v zabudnutí krátkodobej ľudskej pamäte.

Pýtaš sa občas človek sám seba čo ťa privádza na túto stránku tejto tajuplnej spoločnosti zvanej selekcia? A pýtaš sa ty, ktorý sedíš naproti mne a si spolubojovník na tejto ceste, čo vlastne okrem svojho osobného záujmu a u podaktorých o naplnení svojho ega tu okrem iného pohľadávaš? Dáva ti niekedy niečo väčší zmysel ako si ty sám pre seba a tvoje záujmy? Pýtam sa práve teba.

Prenikám hlbšie, pretože na povrchnosti fyzického sveta plného fiktívnej moci schovanej pod rúškom dávno vyčerpaných peňazí ťa už aj tak pred tebou samým nič nezachráni. Tak sa učíme v pekle aspoň na moment precítiť ten pocit uvedomelej bytosti, ktorú v sebe počas života nachádzame. No mnohokrát sa stretávame, že si to nestačí len myslieť, treba mnohé aj spoznať, naučiť sa, vedieť a meniť v sebe samom, pretože pocit zvelaďovania tejto spoločnosti v rôznom prístupe začína práve od každého z nás.

Ako však dokážeme zachrániť a ochrániť samých seba pred sebou samými? Hlboké úvahy v posledných dňoch pri sledovaní a pociťovaní a prežívaní mi napovedajú, že pokiaľ som stretol v tomto živote prvého z prvých, ktorí prišli na túto planétu, tak tu nie je náhodou. To je prvý znak toho, že sa pripravuje niečo, o čom je lepšie možno ani netušiť, nie to tak ešte vedieť. Ale ja sa s Vami veľmi rád o to čo cítim podelím, veď tam vonka je stále tak krásne. Ľudia chodia ulicou a žijú sen, ktorý raz skončí, pretože už teraz sami pociťujú, že tu niečo nie je v poriadku. Keď pride ten deň a hodina odchodu, pochopíme mnohé, no bude už neskoro, lebo všetko to, čo zožrali nenasýtené egá a jeho chamtivosť pochabého pocitu moci a vlastníctva zostane v tom momente ako sekundový prach po ktorom nezostane ani len stopy.

Mnohokrát je zaujimavé ako bojujeme na poliach, kde ani skutočný boj a jeho podstata neprebieha a tak sa mnohokrát stáva, že končíme vyčerpaní sami so sebou a svojou silou niekde na rozhraní síl a zúfalstva zo samých seba s nejasným cieľom.

Na druhej strane občas tvrdíme, že všetko čo robíme, sa snažíme sa robiť preto, aby sme pomohli našim rádom, našej spoločnej ceste, v ktorej sa stretáva množstvo rozdielných osudov, názorov a pohľadov na náš život ako taký. Je však to všetko, čo tu práve popisujem objektívne alebo je to len skreslený pohľad jedného z nás, ktorý sa snaží nájsť rozuzlenie celej tej tajuplnej hádanky, ktorá nás tu všetkých postretla a brodíme sa ňou ako keby to bola neriešiteľná matematická rovnica s nejasným koncom na úrovni medzi svetom živých a mŕtvych?

Tam vonku za oknom poletujú snehové vločky. Dopíjam čaj a jeho vôňa mi pride tak príjemná, takmer lahodná ako jeho samá chuť. Cítim pokoj, pretože nemyslím na seba. Nemyslím na povinnosti, ktoré musím a pritom nie sú ani moje. Avšak nepretváram svoj vnútorný svet na to, aby som sa hrdo chválil tým, čo robím, to, čo riešim, koho poznám a čo tým všetkým sledujem. Skrátka pijem čaj. A ty sedíš naproti mne a stále sa divíš prečo mlčím, prečo neodpovedám na zbytočné otázky, prečo sa radšej smejem.

Mnohé je inak, len my niektorí to stále nevieme využívať vo svoj prospech a tí, ktorí to aj vedia, tvrdo za to zaplatili cennými skúsenosťami. Preto sa máme šancu jeden od druhého učiť. Vymieňať si názory a pohľady na dnešný svet, čo je dôležité. Na to sme tu. Nemusíme vidieť všetci všetko rovnako, ak mnohé prežijeme, dokážeme sa konečnene aspoň z časti pochopiť a urobiť ten pomyslený spoločný krok aj za hranice poznania.