Kraje zažltnutých listov položených na starodávnom stole sa mihotajú v tieni svetla sviece a zívajú prázdnotou času. Šľachticove prsty sa dotýkajú pierka, ktoré je namočené v atramente. Oči lebky položenej na opačnej strane stolu sú temnejšie ako tma, ktorá pohlcuje komnatu v ktorej sa odohráva tento pračudesne začínajúci dej.Plameň sviece sa na moment zachvel. Oči šľachtica postrehli tento moment. A tak sa na moment ponoril do očí lebky, ktoré pozorovali neustále komnatu, ako večnosť ukrytá vo vesmíre šľachticovej duše.

„Ó duša večnosti, prenes ma späť na miesto, po ktorom už toľké roky pátram, na miesto kam mám prísť a potom odísť z tade ďalej pre obetu Bohov, ktorá naplnená jest musí byť v pokolení tom, ktorého som očitým svedkom vo večnosti, ktorá ma obopína zo všetkých strán spriadaná okovami smrti zahalené jej tieňom, ktorý ma tak nekonečne vedie a stráži v prechodoch svetmi mŕtvych.“

Po slovách, ktoré preleteli mysľou šľachtica sa mu pred očami rozprestrelo purpurovo čierne rúcho, ktoré mu zastrelo oči a on ich potichu privrel.

„Smrť! Smrť je jeho vykúpením! Okamžite ho dajte zabiť!“ ozývalo sa prapodivnou sálou niekde v podzemí.

Tu sa zrazu do sály potichu priblížila postava zahalená v tmavom rúchu a postavila sa na kraj ku zástupu, z ktorého si nik ani nepovšimol, že niekto pribudol.

„On je posledný svojho druhu a pokiaľ nezabezpečíme aby prešiel počas jeho terajšieho bytia na druhú stranu tak, aby sa stihol aj navrátiť a žiť ďalej so svojou skutočnosťou seba samého, tak budeme odkázaní na ďalšie inkarnácie a kto to chce opäť všetko dopustiť? Komu sa chce navracať do tohto bohapustého smradu, kde ani živé duše netušia, či vôbec dychtivo žijú pre našu vôľu?“

Predstavený s pokojom stál a hlásal slová, ktoré boli niektorým zúčastneným neznáme, ale boli tu prítomní aj tí, ktorým hovorili viac, ako sa na prvý pohľad zdalo.

„Kto sa podujme vážení na túto skúšku? Kto ho chce zabiť a opäť prinavrátiť späť medzi nás? Kto sa odváži?“

V sále nastalo hrobové ticho.

„Nikto?“, ozvalo sa ozvenou v sále.

„Dobre, tak ho zabijem ja, pokiaľ nemá z Vás nikto odvahu a vôľu tak učiniť, avšak niektorí z Vás mi pomôžete a budete strážiť isté paralely bitia v prípade, že by sa niekto pokúšal celý proces narušiť. Veľmi dobre viete, i keď priamo ani netušíte, čo všetko to obnáša a akú obetu tým všetkým prinášame.“

Predstavený danej spoločnosti sa otočil k obetnému stolu poklonil sa prehodil niekoľko slov. Potom sa otočil a pokračoval.

„Na tejto zemi už nejestvuje okrem nás a nich nikto. Ich sila je obrovská, pretože narušili už niekoľko brán a sily, ktoré sem postupne začínajú prenikať sú viac-menej z mŕtvych svetov, ktoré dôverne poznám, avšak ja sám ich nedokážem natoľko zastaviť, aby som to tak práve v tom momente, ktorý príde chcel. Moja vôľa je vôľou, ktorá nepozná začiatku ani konca ani iných hraníc v ktorých sa zmietajú smrteľníci. Kalich večnosti duše stojí predo mnou a ja sa mu brániť nebudem, pretože som jeho stvoriteľ. A tak ty vzadu…“

Predstavený, poukázal na kraji stojacu postavu, ktorá prišla do sály ako posledná, aby predstúpila.

Postava sa pomaly vybrala smerom ku miestu s obetným stolom. Cestu lemovali horiace sviece, ktorých intenzita pri prechode postavy rapidne stúpala. Mnohí v dave to ani nepostrehli až na pár jedincov, ktorým ten jav bol pre ten moment daný.

Postava predstaveného pokračovala vo svojej reči.

„Poď bližšie. Sú to už dáke tie tisícky rokov, čo tvoj príchod očakávam. Čakal som, že tvoje častice mi predznamenjú tvoj príchod a tak i nevedome učinili. Povolal si mnoho bytostí, ktoré budú teraz čakať na tvoje rozhodnutie a celý tento svet fyzického bytia bude o niekoľko chvíľ ležať v tvojich rukách. Dobre si zváž to, ako sa rozhodneš, pretože to, čo som ja učinil a vyslal, ty nezastavíš, pretože je to moja vôľa. Je to vôľa zajtrajškov stratených včerajškov v tomto okamihu neexistujúcej prítomnosti.“

Postava, ktorá prichádzala zastavila a prehovorila.

„Áno, povolávam ríšu tieňov, aby naplnila dávny sen o jednote svetov z ktorých obaja pochádzame, ale vedz, že ty moje rozhodnutie nezmeníš, pretože si duálny, nie jednotný. V tom je medzi nami rozdiel. Ty si stvoril, ale ja som rozhodol. Krvou spečatím to, čo nás spája a prinavrátim späť to, čo očakávaš, či dobré alebo zlé, pretože tieto pojmy sú v našich skutočných životoch absolútne bezpredmetné a nepodstatné a tak prispôsobujem svoju reč tu prítomnému momentu a paralele bytia v ktorej sa obaja opäť po tisíckach rokov stretáme. Tieň je prítomný a súmrak čaká na znamenie. Dovoľ, aby som umrel v tvojich rukách a prinavrátil sa spať zo svetla temnoty.“

Predstavený v tichosti rukou poukázal postave aby predstúpila a postavila sa za obetný stôl a prehovoril: „Pozeraj na stôl. To je hradná ruža. Je to dielo najvyšších. Je to tajomstvo tohto bytia, ako aj bytia mňa a teba a našich svetov. Nikto nikdy ho nebude chápať, pretože ani ty a ani ja mu nemôžeme porozumieť, pretože nikto ho nikdy neodhalil a v tom je ukrytá jej skutočná podstata, ktorá aj tak nie je skutočná, pretože aj skutočnosť je len istý prejav slabosti naproti ktorého stojí vôľa a naopak. A tak nahliadnime spolu tu a teraz do obrazov, ktoré nám budú ukázané.“

Zrazu sa zotmelo. Sála zostala zahalená tmou a temnotou a v tom otvoril šľachtic oči. Pozeral sa na vyprahlé a životom zabudnuté oči lebky, ktorá bola na stole. V rukách držal pierko a uzrel niekoľko zapísaných zažltnutých strán, ktoré zívali prázdnotou. Potichu odložil pierko a pozeral na dohárajúci plameň sviece v matnej spomienke na moment, ktorý ho prenasledoval a pokúšal si naň spomenúť.

Tagy: Hradná ruža