Snehové vločky dopadajú na zem, no skôr ako majú možnosť sa na seba viazať sa po svojom dopade na zem topia, je odmäk. Stojím a vietor ustál. Hľadím do diaľav a myslím na tých, ktorí boli, sú a budú. Ako však začať, aby som vôbec začal chápať, aké je to byť tým kým som a ako zistím kým som bol, a ako budem tým, kým mám byť? Znie to ako filozofické zamyslenie, avšak nie je tomu tak.

Pochopenie tejto otázky spočíva v elementárnom myslení jedinca. Častým javom je ten, kedy si človek o sebe namýšľa viac ako je reálne. Je to prejav fikcie, ktorej často chceme veriť, pretože nie sme schopní si vytvoriť sami o sebe reálny obraz o tom akí v skutočnosti sme.

Následne prichádza vždy po istom čase sklamanie a bolesť z istého prežitku. Tieto prežitky sa väčšinou prejavujú na základe bežného života v situáciách, keď sa stane niečo, čo buď neočakávame alebo mnohokrát aj cítime, že konáme v nesúlade s vnútorným pocitom, no ego je silnejšie. A potom nastane neúspech v škole, v práci, v manželstve, v rodine, v priateľstve, v kariére a v ďalších rôznych oblastiach života. Čudujeme sa, že všetci a všetko ide proti nám a tak sa zväčša stávame uzavretými, veď keď nás ešte nebodaj niekto sklamal aj v citoch zvanej láske, tak predsa riešením môže byť aj úplne uzavretie sa a nedôvera už úplne k nikomu.

Akí potom sme? Ako vôbec dosiahneme úroveň chápania prvej časti myšlienky tej skutočnej reality o sebe samom, že vôbec pochopím kým som bol? Ako chceme chápať, kým sme boli, keď si nevieme aktuálne vôbec pripustiť a uvedomiť kým vôbec sme tu a teraz, práve v tejto prítomnosti? Áno, následne sa z prítomnosti stáva minulosť a tým sa zacyklíme v prazvláštnom kruhu skúseností a prežitkov, ktoré nám napokon vytvoria dosť uzavreté a konzervatívne postoje, ktoré sa často začnú opakovať až si napokon z nich vytvoríme návyky a z ich cyklov si vytvoríme presvedčenie o svojej pravde. Čo poviete? Vcelku jednoduché vysvetlenie nie až tak zdanlivo vedome pochopiteľného procesu. Čím to je spôsobené? Do značnej miery aj prežitým detstvom. Tieto uzavreté kruhy vedomia a tzv. zaslepenia vnemov v zmysle sebareflexie si vytvárame už niekoľko desiatok a viac generácií, ktoré neboli schopné prekročiť hranice inej formy myslenia než len tej, na ktorú si cyklicky navykli generácia z generácie.

Ideálny príklad by bol nasledovný. Muž a žena. Muž nemá rád mlieko, lebo jeho matka nemala rada mlieko a z hľadiska materinského vzťahu v ňom túto asociáciu vytvorila ešte skôr ako vôbec mlieko ochutnal, nuž a keď ho už teda po prvý krát ako dieťa aj okoštoval, tak mu popritom povedala krásny monológ podporený emóciou, aby v ňom dané myšlienky, program a cyklus návyku upevnila dôkladne skrze nie len chuťový a čuchový zmysel ale aj cez sluchový, emočný a citový spôsob vnemu. Iný prípad, žena. Žena je vo vzťahu nešťastná, ale v podstate ona je nešťastná už vo vzťahoch k mužom odjakživa. Nikdy nechápala príčinu, no vždy cítila, že po čase to už nebolo ono. No pozabudla si spomenúť, že každý jej vzťah riešila s matkou, ktorá mala sama nešťastný vzťah a v dobrom úmysle prijala svoje poslanie, že sa stane nekonečnou chránenkyňou a radkyňou svojej dcére ale až natoľko, že sa z ich prirodzeného vzťahu stala istá forma závislosti bez dôvodu na inú možnosť rozhodovania.

Tieto dva príklady sú len malé zrnko dôvodov, prečo je tak ťažké pozerať na seba inak, ako len cez obraz, ktorý sme si sami o sebe fiktívne vo svojom vnútri vytvorili. Závislosť na egocentrickom vnímaní je veľmi ťažko rozoznateľná a preto ľudia si vytvorili aj mnohé kulty a náboženstvá, aby schovali vnímanie skutočnosti skutočnej tváre a pohľadu na seba samého a následne na život a človeka v zmysle a nadväznosti na prírodu, Zem a vesmír.

Kritické myslenie sa stalo najväčším odporcom voči dogme a nevyspelosti človeka v zmysle jeho duchovného pokroku a vnútornej sebareflexií s objektívnym pohľadom na seba samého a okolie. Preto sme mnohokrát takí ohromne na seba citliví a často nám pomáha fiktívny pocit vyvolaný domnienkou o tom, že ja som v pohode, ja som nad vecou, ja všetkému rozumiem.

Z bolestných skúseností, rodičovských návykov a pohľadov spoločnosti v prepojení na vieru, náboženstvá rôzne kulty atď. sme dokonale otupili vnemy, citové vnímanie a podporili skôr tichého nepriateľa ktorým sa nám stalo ego zakryté v rúšku tajomstva lemovaného vnútorným strachom pri ktorého odhalení nastúpia často známe emócie ako hnev, výbušnosť a agresia.

Ak sa však sami voči sebe otvoríme reálne a začneme pracovať s týmito spomenutými atribútmi, zistíme, že nás čakajú roky spoznávania, roky otvorených rozhovorov ale nie o druhých, nie o tom, kto komu a ako ublížil alebo ako kto komu škodí, ale o tom, ako my sami si vytvárame túto neistotu prúdiacu z nás samých, pretože sme zastreli svoj vlastný vnútorný obraz strachom za ktorým sú nezvládnuté emócie z neúspechov, ktoré sa s nami môžu ťahať už od ranného detstva až po starobu. V tomto procese od vývoja dieťaťa cez mladistvosť, dospelosť atď. si bez kritického myslenia voči sebe a sebareflexie si nikdy neodpovieme na otázku, kým som bol?

Ako chceme pochopiť význam tejto otázky? Ako chceme nadviazať a začať v učení v poňatí často opakovanej a spomínanej vety veľkňaza v ktorej hovorí, že je ten, kto bol, je a bude?

Mnohokrát si to žiaľ len myslíme. Realita nás často presvedčí, že aj keď sa tvárime, ako tomu rozumieme, často nemáme poňatia o skutočnom význam jednotlivých slov ako celej vety. Verím, že som aspoň naznačil, ako v úvode učenia začať pri prvej časti úvodnej myšlienky a ako vnímať pojem slov viem a chápem, keď sa už raz rozhodnem, že vykročím na cestu k samému sebe formou tejto výučby. Verte, že stáť naproti reálnemu generačnému nepriateľovi v sebe samom, ktorého ste aj vy sami jeho obsahom alebo opačne nie je vôbec, ale vôbec jednoduché, a čoby len malý krok, znamená pre tých, ktorí sú skutočne otvorení voči sebe veľmi veľa a absolútne sa nehľadí na počet rokov výučby ani na dosiahnutý interný stupeň jedinca, či jeho schopnosti a danosti. To je úplne iná téma, ktorou si taktiež mnohí často zamenia poznanie za egocentrickú dogmu.