Otvoril som klietku. Vraj to zviera už mám skrotené. No dobre teda. Tak nech vyjde von. Veď na čo ho budem väzniť, keď ho mám skrotené a mal by som ho ovládať. Malo by ma vždy počúvnuť. Zviera je stále vnútri a preto budí dojem, že je krotké. Ale prišiel prvý impulz, ktorý ho naštartoval a je vonku. A už do mňa skáče. Snažím sa nedať sa, ale je rýchlejšie ako v klietke. Vždy si uvedomím, že zaútočí až ked už mám ranu. Je rýchlejšie ako ja sám. Zvláštne. Vždy predtým som útok očakával a preto som sa vedel uhnúť či potlačiť jeho hnev. Pri každej príležitosti, každom impulze mi uštedrí jednu ranu a potom na mňa pozerá. Uvedomujem si jednu vec. Nikdy nemôžem vyhrať,keby som sa s ním dal do boja. Zničí ma úplne.
Uvedomujem si, že som robil chybu. Bojovaním nevyhrám. Vlastne ono ani nejde o to vyhrať v pravom zmysle slova aj keď to o čo ide sa dá nazvať víťazstvom. Pozerám na ňho. Nič mi nedaruje. Už viem. Mier. Chcem sa s tebou spriateliť. Spolu budeme neporaziteľní. Veď odjakživa aj tak patríme k sebe aj ked som ťa mal v klietke. Musím nabrať odvahu a pustiť si ho k sebe, ale tak aby sa necítil ohrozený. Nedať mu impluz ísť do defenzívy alebo zaútočiť. Musí cítiť, že ho príjmam ako za seberovného. Že nepatrí do klietky. Veď ja ho mám rád. Musím mu to dať pocítiť. Keď ho príjmem, už nebudeme bojovať. Budeme spolu. Jeden na druhého dávať pozor. Vychádzať spolu. Ale musím byť bdelý a dať mu najavo, že som silný, aby ma náhodou niekedy neprechytračil. Mýslim, že toto je jediná cesta ako spolu vychádzať a vôbec sa niekam dostať. Inak by som celý život strávil nezmyselným bojovaním s ním, až kým by ma nezničil. Je lepšie v miery a vzájomnom akceptovaní kráčať spolu niekam, kde to má zmysel. Niekam kde mám dôjsť. Tak a už viem. Už len začať.