Čo nás vlastne brzdí posúvať sa vpred na poli mágie? Je to naozaj len naša vlastná lenivosť, alebo rýchlosť doby, ktorú sami vytvárame tým, ako žijeme a ako dovolíme, aby nás zasahovali životy ľudí okolo nás?

Keď si každý z nás rozoberie svoj bežný deň do detailov, tak áno. Prídeme na to, že starostlivosť o bežný život, prácu a kariéru, rodinu a partnerov, psov mačky škrečky a rybičky nám zaberá 99 percent času. Ale nejde vždy len o to, či si vo svojom nabitom harmonograme nájdeme dve-tri hodiny konštantného času, kedy by sme sa dokázali venovať naplno len mágii. Ide o to, čím žijeme, ako vnímame, ako prežívame každý moment nášho dňa.

V úvodoch vždy učíme našich žiakov v prvom rade základnú úroveň prepínania medzi fyzickým a tzv. „magickým“ ja. Ide tu hlavne o disciplínu, aby sa naučili, že veci treba vedieť aj rozdeľovať, že tam, kde je potrebné byť „normálny“, treba byť normálny a tam, kde si vytvoríme priestor na svoj duchovný rast, zase byť niekým iným. A či si nájdeme ten čas na tréning, alebo sa vyhovoríme na milión aspektov bežného života, to je iba o stanovení priorít.

Ide tu aj o zachovanie rovnováhy medzi týmito dvomi zložkami existencie, pretože nie jednému hrdinovi sa stalo, že uletel do diaľav svojej fantázie a akosi začal strácať kontakt s realitou fyzického života. Často bohužiaľ preto, že svoj život nebol schopný zvládať normálne a tak si v tomto „magickom“ svete hľadal únik a ospravedlnenie pre svoje zlyhania. To si ale skutočný mág dovoliť nemôže. Nedá sa žiť len v rovine svojho „magického Ja“ a tváriť sa, že tento život a fyzický svet sa nás nijako nedotýka. To by bolo závažné vychýlenie z rovnováhy, ktoré by sa nám mohlo v budúcnosti škaredo vypomstiť. Také isté vychýlenie z rovnováhy (len do opačného smeru) by bolo, keby sme sa chceli tváriť, že kráčame cestou mága a pritom tomu v skutočnosti venujeme pár hodín do mesiaca. S takým prístupom môžeme reálne výsledky očakávať niekde v dôchodkovom veku.

V prvom rade sa človek musí naučiť, ako zvládať obidva tieto svety oddelene, naučiť sa disciplíne a tak trošku aj prísnosti na seba samého, povedať si ok, nech sa deje čokoľvek, teraz proste idem trénovať.

Ak toto zvládne, môže začať začleňovať mágiu aj do svojho bežného života. Takpovediac trénovať a skúšať si veci vždy a všade. Ako často hovoríme na prednáškach, taká obyčajná cesta autobusom, alebo prechádzka v parku sú perfektné možnosti na tréning, ak človek vie, čo chce docieliť.

Často stačí len chodiť po svete s otvorenými očami a pri ceste autom si napríklad všímať vibrácie rôznych miest a ich podložie, či hrať sa s drobnými programami v obchodnom dome, pri cigaretke na balkóne ovplyvniť človeka pod vchodom, aby sa obzrel za seba a podobne. Sú to momenty, drobnosti, ktoré nič neznamenajú a asi ťažko ich považovať za nejaký valný úspech na ceste mága, ale pre naše vnútro sú práve takéto drobné úspechy a neúspechy, kedy si „len tak zo srandy“ niečo vyskúšame, tými momentmi, na ktorých sa učíme najviac. Podarilo sa? Waaau, ja som taký dobrý, že už sa ani nemám kam vyššie posunúť. Nepodarilo sa? Celá mágia je nanič, nič ma tu nenaučili, asi na to nemám a mal by som sa radšej venovať vyšívaniu. To je celá plejáda momentov, pocitov a duševných pochodov, ktoré sa takto ľahúčko hravou formou človek v sebe naučí postupne zvládať a systémom pokus-omyl na drobných pokusoch príde na to, ako narábať so svojím vnútrom.

Na to je však potrebné mať túto tému „otvorenú na pozadí hlavy“ takpovediac nonstop. Žiť tým. Nečakať, že nejaký závratný poznatok k nám príde zadarminko od niekoho zvonku, ale vyhrabať ho aj spod zeme vlastnými rukami. Ide o prežitky, nie o informácie.

Tagy: čierna mágia, Mágia, okultizmus, škola mágie, výučba mágie