Asi každý, kto sa zaoberá ezoterikou, už v nejakej súvislosti natrafil na tému minulých životov. Niektorí sa tejto oblasti venujú formou rôznych regresných terapií a snažia sa tak – či už s konkrétnym zámerom, alebo len pre zaujímavosť – dostať z hĺbky svojho podvedomia spomienky dávno minulé.

Nepopieram, že v určitých konkrétnych prípadoch môže regres viesť k rozuzleniu súvislostí a tým vyriešiť rôzne nevysvetliteľné fóbie či traumy. Avšak pokiaľ sa touto témou zaoberáme len zo zvedavosti, asi je na mieste položiť si otázku, čo od takéhoto cieleného vyvolávania spomienok vlastne čakáme. A ktoré z mnohých predchádzajúcich vtelení si vlastne chceme vybaviť? To posledné pred súčasným životom, alebo to „najvýznamnejšie“? A kto určí, ktoré to bolo?

Niektoré životy strávime v zdanlivej šedi obyčajných dní, prežijeme si svojich pár desaťročí možno niekde pri obrábaní poľa a staraní sa o rodinu. Bude sa nám takáto spomienka páčiť? Nebudeme tak trošku sklamaní, pretože sme v kútiku duše čakali minimálne osud vysoko postaveného budhistického lámu či kráľovnej Kleopatry?

Z môjho pohľadu nie je ani tak podstatné, kým človek bol, aký život žil a za akých okolností či „do akej doby sa trafil“. To, čo je podstatné, sú určité silné momenty, ktoré sa nezmazateľnou stopou odtlačili do našej duše a rozoznávame ich skôr na úrovni podvedomej, pocitovej, svetonázorovej. Niektoré princípy máme proste v sebe „vžité“, aj keď netušíme, kde sa to v nás berie, keďže výchovou nás k tomu nikto neviedol.

Ak sa niečo z hĺbky duše do vedomia či podvedomia vyplavuje aj inak, než na úrovni abstraktných pocitov reagujúcich na konkrétny podnet, môžu to byť traumy tak silné, že si ich duša zapamätala naozaj veľmi hlboko. A do tých nebude veľmi príjemné pichať, keď sme ich už raz prekonali. Nemusíme so sebou nosiť všetky okolnosti, ktoré týmto udalostiam predchádzali, ani ich emocionálne znovu dookola prežívať a vo svojom vnútri oživovať. Duša sa z daného zážitku poučila, získala nový poznatok a novú skúsenosť, ktorú jej už nikto nevezme a to stačí. Treba ísť ďalej, pozerať sa vpred.

A ak máme niečo, čo sme mali v minulosti prekonať, ale nezvládli sme to, môžeme si byť istí, že sa nám to skôr či neskôr na tanieri vráti a budeme sa s tým musieť popasovať aj tak nanovo. Vývoj duše sa nedá oklamať tým, že si nasilu vyvoláme spomienky na niečo, čo sme možno nezvládli a silou-mocou to v tomto živote budeme chcieť prekonávať. Ak sme ešte vnútorne nedospeli do potrebného štádia, aj tak znovu zlyháme. A ak sme do tohto čiastočného cieľa už došli, tak to zvládneme s prehľadom tak či tak.

To, čo je potrebné v sebe z minulosti nájsť, sú vedomosti, skúsenosti a poznatky, ktoré sme tými nespočetnými inkarnáciami nadobudli, očistené od emocionálneho nánosu, ktorý ich v tom čase možno sprevádzal. A niektoré „drobnosti“, ktoré sa občas vyplavia na povrch v podobe vízii, či jasných pocitov za bdelého stavu, môžeme brať ako malý bonus, zaujímavosť, alebo ako utvrdenie svojho podvedomia v tom, že niečo ako reinkarnácia predsa len existuje. Keby sme si mali do detailov so sebou niesť bolesti a starosti, vlastné chyby a zlyhania každej jednej inkarnácie, k psychickému zdraviu by nám to rozhodne nepridalo.

Vezmime si, že niekto reaguje na podnety, ktoré súvisia s jeho dávnou minulosťou tým, že sa mu začnú tlačiť slzy do očí bez akéhokoľvek emocionálneho podnetu zvonka. Začne to tým, že sa veľmi chce učiť hrať na klavír, avšak akonáhle si sadne za klávesy a začne si brnkať akúkoľvek banálnu melódiu, zrak sa mu zastrie slzami. Tak isto reaguje na fotografie panorámy Tibetu, pamätá si niektoré vysuté mosty spájajúce obrovské kopce ponad rieky, dokáže sa zorientovať v jednom cudzokrajnom meste, kde nikdy predtým nebol, plače na prehliadke starých vlakových súprav a tiež pri dokumente o leteckých súbojoch počas prvej svetovej vojny.

Čo to o takomto človeku vypovedá? Absolútne nič. Akurát to, že prežil množstvo inkarnácií, z ktorých má určité útržky spomienok, ktoré však nevypovedajú nič o jeho podstate. To, čo si so sebou nosí vo forme skúseností a vedomostí, s vonkajšími okolnosťami minulých životov nijako nesúvisí. Dôležité je len to, ako sme tieto udalosti vnútorne prežívali, čo sme si z nich odniesli, čo sme sa vďaka nim naučili a kam sme sa vo svojom vývoji posunuli.

Tagy: , , , ,

Tento príspevok bol odoslaný v Saturday, October 25th, 2014 o 22:58 a je zaradený pod Ezoterika, Zamyslenia. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. You can skip to the end and leave a response. Pinging is currently not allowed.

6 komentárov

 1 

Ja osobne si myslím že pre nás je dôležité z hľadiska inkarnačného identifikovať kam patríme a tam sa aj začleniť. Kto je duchovne vyspelý pochopí že celý život kopal kanály alebo vládol vyspelému národu...

October 28th, 2014 at 20:06
 2 

Osobne si myslím, že pomocou regresie dostávame odpoveď na to kto sme, čo je našou životnou úlohou, naším poslaním. Častokrát sa nám pomocou regresu ukážu aké su roly partnerov, priateľov a známych v našom terajšom živote. Ukážu sa nám príčiny chorôb, zdravotných postihnutí a následne ich odstránenia. Regres nám pomáha zbaviť sa škodlivých myšlienkových pochodov. Pomáha pochopiť samého seba, prijať lásku, dať lásku a hlavne odpustiť.

October 28th, 2014 at 20:48
 3 

Nemôžem plne súhlasiť. Keby som vedel, aký som bol v minulom, živote možno by som sa skrýval v hlbokých norách, alebo by som plakal, prečo som sa teraz narodil sem a takto.
Duša sa každou inkarnáciou učí a teda to, že "nevie nič" o predchádzajúcej inkarnácii má svoj dôvod. Dôvod, aby bola napríklad nútená sa učiť. Nie len prežiť. Hoci niekedy prežiť je práve často umením. A týmto sa duša najviac učí pre svoju budúcnosť.

October 29th, 2014 at 11:23
 4 

Páči sa mi, že sa tu konečne množia aj komentáre s opozičným názorom, nie len automatické prikyvovanie bez zamyslenia len preto, že to napísal ten a ten.

Ja osobne zastávam názor, že to, čo potrebujeme z minulosti vedieť k tomu, aby sme neopakovali staré chyby, sa nám na úrovni pocitov alebo obrazov prenesie z duše do vedomia práve vtedy, keď to budeme potrebovať - ak to budeme potrebovať.

Duša väčšinou vie, čo robí, preto nie som za násilné vyvolávanie dávnych spomienok bez toho, aby sme presne vedeli, do čoho šiahame, pretože nikdy nevieme, či to našej psychike prospeje, alebo práve uškodí a našu cestu to v konečnom dôsledku zabrzdí. Ak sme vnútorne pripravení niektoré spomienky spracovať, oni sa dostavia aj samé.

November 4th, 2014 at 08:34
 5 

Ašarat možno som len nepozorný, ale píšeš, že nemôžeš plne súhlasiť, ale v texte píšeš vlastne niečo čo mi príde, že je v súlade s príspevkom. Tak ako to teda je? 🙂

Regres sa stal veľmi poulárny a mnoho ľudí má tendenciu všetko riešiť regresom. Je to lákavé.
Súhlasím s tým, že to čo človek neprekonal bude musieť prekonať aj tak a počká ho to a príde to vo vhodnú dobu pre neho. Ak sa to regresom vyvoláva umelo, vystavujeme sa riziku, že človek ešte nemusí byť pripravený túto skúšku zvládnuť. Vtedy môžeme človeku ešte viac ublížiť.
Osobne si myslím, že regres môže byť za istých okolností veľmi užitočný a nápomocný nástroj. Avšak môže aj uškodiť prípadne zostať bez efektu. Treba veľmi dobre zvážiť či je vhodné túto metódu použiť alebo nie a či ten človek má na to to zvládnuť. A toto je veľmi ťažko uržiteľné. Mnohokrát sa používa regres na riešenie problému či bloku, ktorý človek môže mať ale terapeut ani netuší o čo sa jedná a pred čím stojí. V taktomto prípade nemôže určiť a ani odhadnúť čomu bude čeliť a či to ten človek je schopný zvládnuť. Je to ako skákať zo skaly do vody, v ktorej nevieme čo je. Myslím si, že regres je veľmi dobrý nástroj, ale mal by sa mal používať veľmi opatrne.

November 5th, 2014 at 00:25
 6 

Theos, vysvetlím.
Kolega Anubis dal komentár – teda vyjadril svoj názor. Ja som pôvodne nesúhlasil s jeho názorom ako takým a komentoval som vlastne kolegu Anubisa. Môj komentár bol vtedy druhý poradí.
Ak si spomenieš, volal si mi, že kolegyňa Tia tiež napísala komentár, ale systém ju ako nováčika ešte automaticky nepustil.
Kolegovia administrátori jej komentár pustili von a keďže ona písala zrejme svoj komentár ešte pred mojím, tak počítačový systém prehodil poradie komentárov tak, ako boli do systému zadané. Týmto moja mini diskusia a protinázor na kolegu Anubisa vyznel ako nesúhlas s príspevkom Tary. A teda to vyzerá tak, že si protirečím 🙂 .

November 5th, 2014 at 09:15

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.