Začal som písať koment na Ašaratov článok Duša spoločenstva, avšak keď som už písal piaty riadok, tak som si povedal, že to sem dám ako nové zamyslenie sa – ako nový článok a nepokorím tak najdlhší koment na blogoch. Keďže ja písať jednoducho a stručne neviem, dúfam, že mi bude odpustené.

Začnem príbehom pár žiakov, ktorí prišli s tým, že sa chcú niečo nového naučiť. Čítali sme blogy, fórum a veľmi sme chceli spoznať Ašarata a Selekciu. Prvé stretnutie bolo ešte pred dávnymi rokmi a medzitým nastala určitá prestávka. My sme si ďalej žili svoje biedne životy, spoločenstvo si žilo svoj. Avšak čas sa nejako zvláštne stočil a znovu nás všetkých priviedol na to isté miesto v ten istý čas. Prišli sme teda ako nová skupina mladých úch, čo už všetko videla a počula a pretekali sme sa v tom, kto vie toho viac a koho ego sa viac nezmestí cez dvere…

Po čase sme pochopili, že čím skôr odložíme svoje ego, čím skôr zomrie naša pýcha, tým rýchlejšie sa otvorí naše pravé ja a svet mágie, ktorý je bežným očiam neviditeľný. Ako hovorím, boli sme sprostí ale vytrvalí a húževnatí – síce by som mal radšej asi hovoriť za seba, takže bol som SVH (sprostý-vytrvalo-húževnatý) – čiže som síce šiel nesprávnym smerom ale o to rýchlejšie… 🙂

Zažili sme pády, po ktorých sme hľadali svoje egá niekde na smetisku. Zažili sme aj pár pochvál, ktoré nám tie egá zase nejakým zázračným spôsobom znovu priniesli, našťastie už v menšom vydaní. Ale čo je najdôležitejšie, tento čas sme trávili spoločne. Síce sme niekedy na seba navzájom vycerili zuby, ale zároveň sme boli schopní za svojich kolegov položiť svoj vlastný život. Či už chceme alebo nie, čas plynie nekompromisne a pár kolegov odišlo svojou vlastnou cestou. Ostalo tu niečo, čo sa však nedá vymazať – spomienky. Spomienky na minulých kolegov, ktorí tu nechali časť svojho ja ako písal Ašarat. Keď si spomeniem na ktoréhokoľvek z nich, stisne mi srdce. Našťastie prichádza vždy viac ľudí ako odchádza, ale po každom jednom tu ostáva spomienka.

Často sa pýtam sám seba, čo tu ostane po mne – či len niekto mávne rukou, že tu bol nejaký-taký magor, alebo aj slza vyhrkne (od šťastia)…

Duša spoločenstva sú všetky tieto zážitky, emócie, pády aj zmŕtvychvstania, ktoré nám dali ďalší deň, kedy sme mohli ďalej dýchať pre toto spoločenstvo. Dušu tvorí každý jeden plač, smiech, každé jedno slovo učiteľa a každá otázka žiaka. Duša spoločenstva ako aj každá iná bola niekedy šťastná a tešila sa, inokedy smútila. Ako sa tak asi teraz cíti?

Tagy: čierna mágia, Mágia, selekcia