Pojem svedomie odložené v skrini nie je len slovná hračka... Občas si krízové situácie vyžadujú krízové riešenia. Vtedy je človek schopný vecí, ktoré by za normálnych okolností nespravil. Ide o to, čo sme schopní obetovať nejakému cieľu a čo už nie. Je to vždy na individuálnom rozhodnutí človeka. Ak nám ten cieľ stojí za dôsledky určitého činu, je to len prosté rozhodnutie, priznanie si, že to "niečo" je pre nás dôležitejšie než čokoľvek z dôsledkov, ktoré budeme prípadne musieť niesť. Máte napríklad zásadu mierového riešenia a neubližovania ľudom, ale keď bude niekto ohrozovať vašich blízkych a vy budete mať možnosť ich zachrániť tým, že útočníka zneškodnite, budete sa držať pomyselnej morálky alebo zasiahnete?

Keď odhliadneme od extrémnych situácii, tak ubližovať niekomu pre zábavu je skôr psychická porucha než otázka morálky, to by bolo na inú debatu. A ak vynecháme psychické poruchy tak sa stále dostaneme len na úroveň rozhodnutia, či niečo chceme alebo nechceme. Ak je to pre nás priorita, urobíme pre to čokoľvek. Ak to nie je až taká priorita, nájdeme si pred sebou ospravedlnenie, prečo to nespraviť. A často sa na takéto ospravedlnenie zneužíva aj pojem morálka.

Ja mám napríklad zásadu nikdy nehovoriť nikdy. Lebo nikdy neviete, do akej situácie vás život postaví a potom budete musieť reagovať na to, čo sa aktuálne deje. A tie okolností nemusia byť vždy pekne a pohodlné. To, že niečo nerobíte, keď o nič vážne nejde, neznamená, že by ste to nespravili, keby šlo o niečo čo je pre vás naozaj dôležité.

Morálku by som, podobne ako už kolegyne načrtli, vnímal skôr v rovine subjektívnej ako objektívnej. Čiže každý má vlastnú hranicu a nech si každý ide len do tej úrovne kam ho vlastné svedomie pustí. Nie nadarmo sme ho dostali. Zatvoriť si svedomie do skrine može totižto rovno znamenať zatvoriť si tam svoju dušu spolu s ním.

V živote každého môžu nastať situácie, kedy sa tieto hranice posúvajú smerom k extrému. Tu však je dôležité poznať pravdu, pretože keď konáte na základe určitých informácií, vaše ego môže preniesť vedenie nad všetkým ostatným a vy konáte... Avšak keď sa dozviete, že informácie vám podložené, boli nesprávne - nuž vtedy sa začne svedomie ozývať a ono len tak ľahko nestíchne. Väčšinou je nám preto naše svedomie akýmsi vnútorným vodítkom, ktoré je dobré si vypočuť.

Nemyslím si, že ten čo má svoje hranice, tak navždy zostane iba adeptom mágie ako to kolegyňa Sara načrtla. Iste je táto cesta aj o prekonávaní vlastných hraníc, ale čo sa týka morálky, tak každý mág ju má aj keď určite značne posunutú v porovnaní s tým keď bol niekde na začiatku. Každý má tú svoju a určite každý z nás v živote stál a bude stáť pred rozhodnutím, ktoré bude dilemou a zrejme sa rozhodne tak, že si vyberie to čo má pre neho - pre nu väčšiu cenu a to druhé obetuje. To ešte nemusí znamenať, že sa mu ľahko vzdáva toho, čo obetoval.
Hovorieva sa, že nerob druhému to, čo nechceš, aby druhý robil tebe. Keď sa nad tým zamyslíte, tak v podstate toto je morálka. Ak sa mám rozhodovať podľa seba správne, tak budem konať tak, aby som druhému neurobil to, čo by som sám nechcel alebo neakceptoval, že druhý urobí mne. Idem niekomu ublížiť, lebo tým ochránim niekoho na kom mi záleží. Apriori nikomu neubližujem, ale nemal som inú možnosť a som si istý, že ak by ten druhý v mojej situácii konal rovnako, nepovažoval by som to za nesprávne rozhodnutie. Ak príde potom spätná "karma" a ocitnem sa v takej istej situácii v opačnom garde, v roli práve toho komu bolo ublížené, tak dokážem pochopiť a akceptovať to, čo sa mi deje, lebo viem, že by som tak sám konal. Na druhej strane sú to častokrát aj iné dôsledky našich rozhodnutí, ktoré sa nám nemusia páčiť, ale hold je to cena za to, čo sme si vybrali a čo malo pre nás v danej chvíli väčšiu cenu a tak platíme.