Občas sa stane, že si človek v priebehu pracovného týždňa nájde nejakú neplánovanú časovú trhlinku, ktorú môže využiť sám pre seba. Presne takým spôsobom som pri jednom popoludňajšom telefonáte s kolegyňou Sárou navrhla „…nekecajme a poďme sa stretnúť, poďme von…“

Navštívili sme jeden malý cintorín, na ktorom som sa v detstve zvykla zdržiavať keď som túžila mať pokoj od ľudí. A tam, na tom mieste, padol z mojej strany návrh, aby sme sa išli ešte pozrieť na jeden zaujímavý priestor v Rakúsku, len pár kilometrov opodiaľ. Kolegyňa absolútne nenamietala.

Snažila som sa ladiť na dané miesto už trošku skôr, než tam fyzicky dorazíme a nepripadalo mi byť ničím nehostinné. Pár metrov od parkoviska kde sme nechali auto, existuje určitá pomyselná „hranica“ – niečo ako „vstupná brána“ do celého priestoru. Je už roky mojim zvykom, že sa práve odtiaľ zvítam s celkom, ktorý sa mi v ten moment otvára pred očami, pozorujem a čakám na odozvu. Presne toto isté urobila aj Sára a bola som rada, že sama našla prechodovú vstupnú hranicu (no ešte aby sme tak nenašli…). Možno sa patrí spomenúť, že kolegyňa tam bola so mnou úplne prvý krát. Sledovala som jej vnútro, následnú reakciu priestoru na túto novú „návštevu“ a skôr než som sa stihla niečomu vôbec diviť, Sára sa otočila na päte, čelom vzad a urobila pár rozhodných krokov smerom preč, k autu.

„Maat? To bolo čo?… určite sem môžem vstúpiť?“ Počula som jej slová, viac som sa však sústredila na priestor. Videla som čo aj prečo sa stalo a vedela som, že to vie aj Sára – alebo sa o malú chvíľu sama dozvie… Kolegyňu som ubezpečila, že áno, môže. Nechala som nech si vyberie podľa pocitu, ktorou z dvoch cestičiek sa chce vybrať ako prvou a zvolila tú pod kaštieľsku. Keď sme minuli kratučký úsek lemovaný kríkmi čiernej bazy, vynoril sa pred nami kaštieľ. Hoci bol slnečný deň, bolo popoludnie – na vyžarovaní mu to nič neubralo – kolegyňa dokázala zachytiť jeho osobnosť. Atmosféra však hustla. Dojednávala som s tamojšími bytosťami určité „prímerie“ či povolenie, akceptáciu pre nový typ energetiky (myslím tým kolegyňu) už na začiatku, no v túto chvíľu som to musela „dojednať“ ešte raz. Priestor ju z nejakého dôvodu nechcel plne akceptovať, no bolo napokon možné vykomunikovať akú – takú zhovievavosť. „Toto nebude lacné“ – som si tak už po rôznych skúsenostiach pomyslela.

Počula som kolegynine slová o tom, že by rada išla úplne blízko ku kaštieľu, ale veľmi oprávnene zhodnotila, že ju to odtláča už z miesta kde sme stáli a bližšie nebude možné ísť. Opustili sme podkaštieľsku cestičku a obišli sme oblúkom tamojší výbeh, pustiac sa po úvodnej príchodzej cestičke hlbšie do priestoru.

Prešli sme si tento terén celý, nevynechajúc precítenie „krížnej cesty“ pri takzvanej „gaštanovej zóne“ (toho času už bez štyroch majestátnych gaštanov, ktoré sú vypílené). Celkom ma pobavilo, keď som videla kolegyňu s blaženým úsmevom stáť na „krížnej ceste“ so slovami:

„Jééj, toto tu je ako wellness, také liečebné.“ Áno, taký… predsmrtný wellness. Ak poznáte majsterku Sáru, tak už viete, že energetika, ktorá vyhovuje jej, je obvykle ťažko „ustojiteľná“ inému.

Prešli sme na druhú stranu cesty, kde sa priestor láme veľmi zreteľne v jednom mieste – máte pocit, že opúšťate „niečo“, čomu sa je vhodné na rozlúčenie možno aj pokloniť a vchádzate do rýdzo prírodného miesta (pričom „príroda“ – stromy, tráva, kríky atď. tam predsa všade doteraz bola, pre oko sa nič extra nemení, ale…). Cestou k tomuto prelomu, som dostala otázku, či si tu často zvyknem „niečo“ za sebou ťahať, lebo mala pocit, že práve to sa teraz deje jej samej. Odpovedala som bez škrupúľ, že pravdaže, áno, stávalo sa mi (až kým som si jedného vôbec nie pekného dňa jedným vrzom nepretransportovala týmto zlozvykom domov asi celú terakotovú armádu… aj s patričnými následkami). Venovala som preto Sárinej otázke pozornosť a ubezpečila som ju, že našťastie sa nič nedeje, aj keď sa podľa toho čo som videla, vôbec nečudujem jej pocitu – pochádzal z vplyvu energetiky, ktorou sa „pýši“ krížna cesta pri spomínanej gaštanovej zóne (tá… „wellness, liečebná“ zóna). Určité vnútorné otrasenie, rozvibrovanie, vždy zvykne z človeka opadnúť po vzdialení sa z tamojšieho priestoru, v najneskoršom prípade po prejdení štátnych hraníc.

Na záver, v miestach vstupnej brány, som sa po svojom „rozlúčila“ s priestorom a to isté urobila aj kolegyňa. Dostala od priestoru odozvu, ktorá bola pre ňu odpoveďou na to, čo sa stalo pri vchádzaní  a myslím, že v tom mala okamžite dosť jasno.

„Aha, aha… takže nabudúce… ja ako JA.“ Zazneli Sárine tiché slová pri nastupovaní do auta.

„Dostala si odpoveď? Hovorili na teba tie bytosti nemecky?“ Som sa sucho spýtala, pričom informácia o „vtipe“ plávala skutočne len v informačnej rovine.

Až o pár kilometrov neskôr, keď sme obe naplno precitli a vrátili sa nám všetky ľudské zložky, sme sa nad tou otázkou začali poriadne, ale poriadne smiať.

Či sa s nami podelí o tento zážitok z vlastného pohľadu, či skúsi opísať svoje vnemy bližšie v komentároch, nechávam na ňu.

Tagy: energie v priestore, jemnohmotné svety