9
Sep

Poznanie priestoru

   Odoslal Maat a zaradil do Mágia, Príbehy, Výuka

Občas sa stane, že si človek v priebehu pracovného týždňa nájde nejakú neplánovanú časovú trhlinku, ktorú môže využiť sám pre seba. Presne takým spôsobom som pri jednom popoludňajšom telefonáte s kolegyňou Sárou navrhla „…nekecajme a poďme sa stretnúť, poďme von…“

Navštívili sme jeden malý cintorín, na ktorom som sa v detstve zvykla zdržiavať keď som túžila mať pokoj od ľudí. A tam, na tom mieste, padol z mojej strany návrh, aby sme sa išli ešte pozrieť na jeden zaujímavý priestor v Rakúsku, len pár kilometrov opodiaľ. Kolegyňa absolútne nenamietala.

Snažila som sa ladiť na dané miesto už trošku skôr, než tam fyzicky dorazíme a nepripadalo mi byť ničím nehostinné. Pár metrov od parkoviska kde sme nechali auto, existuje určitá pomyselná „hranica“ – niečo ako „vstupná brána“ do celého priestoru. Je už roky mojim zvykom, že sa práve odtiaľ zvítam s celkom, ktorý sa mi v ten moment otvára pred očami, pozorujem a čakám na odozvu. Presne toto isté urobila aj Sára a bola som rada, že sama našla prechodovú vstupnú hranicu (no ešte aby sme tak nenašli…). Možno sa patrí spomenúť, že kolegyňa tam bola so mnou úplne prvý krát. Sledovala som jej vnútro, následnú reakciu priestoru na túto novú „návštevu“ a skôr než som sa stihla niečomu vôbec diviť, Sára sa otočila na päte, čelom vzad a urobila pár rozhodných krokov smerom preč, k autu.

„Maat? To bolo čo?… určite sem môžem vstúpiť?“ Počula som jej slová, viac som sa však sústredila na priestor. Videla som čo aj prečo sa stalo a vedela som, že to vie aj Sára – alebo sa o malú chvíľu sama dozvie… Kolegyňu som ubezpečila, že áno, môže. Nechala som nech si vyberie podľa pocitu, ktorou z dvoch cestičiek sa chce vybrať ako prvou a zvolila tú pod kaštieľsku. Keď sme minuli kratučký úsek lemovaný kríkmi čiernej bazy, vynoril sa pred nami kaštieľ. Hoci bol slnečný deň, bolo popoludnie – na vyžarovaní mu to nič neubralo – kolegyňa dokázala zachytiť jeho osobnosť. Atmosféra však hustla. Dojednávala som s tamojšími bytosťami určité „prímerie“ či povolenie, akceptáciu pre nový typ energetiky (myslím tým kolegyňu) už na začiatku, no v túto chvíľu som to musela „dojednať“ ešte raz. Priestor ju z nejakého dôvodu nechcel plne akceptovať, no bolo napokon možné vykomunikovať akú – takú zhovievavosť. „Toto nebude lacné“ – som si tak už po rôznych skúsenostiach pomyslela.

Počula som kolegynine slová o tom, že by rada išla úplne blízko ku kaštieľu, ale veľmi oprávnene zhodnotila, že ju to odtláča už z miesta kde sme stáli a bližšie nebude možné ísť. Opustili sme podkaštieľsku cestičku a obišli sme oblúkom tamojší výbeh, pustiac sa po úvodnej príchodzej cestičke hlbšie do priestoru.

Prešli sme si tento terén celý, nevynechajúc precítenie „krížnej cesty“ pri takzvanej „gaštanovej zóne“ (toho času už bez štyroch majestátnych gaštanov, ktoré sú vypílené). Celkom ma pobavilo, keď som videla kolegyňu s blaženým úsmevom stáť na „krížnej ceste“ so slovami:

„Jééj, toto tu je ako wellness, také liečebné.“ Áno, taký… predsmrtný wellness. Ak poznáte majsterku Sáru, tak už viete, že energetika, ktorá vyhovuje jej, je obvykle ťažko „ustojiteľná“ inému.

Prešli sme na druhú stranu cesty, kde sa priestor láme veľmi zreteľne v jednom mieste – máte pocit, že opúšťate „niečo“, čomu sa je vhodné na rozlúčenie možno aj pokloniť a vchádzate do rýdzo prírodného miesta (pričom „príroda“ – stromy, tráva, kríky atď. tam predsa všade doteraz bola, pre oko sa nič extra nemení, ale…). Cestou k tomuto prelomu, som dostala otázku, či si tu často zvyknem „niečo“ za sebou ťahať, lebo mala pocit, že práve to sa teraz deje jej samej. Odpovedala som bez škrupúľ, že pravdaže, áno, stávalo sa mi (až kým som si jedného vôbec nie pekného dňa jedným vrzom nepretransportovala týmto zlozvykom domov asi celú terakotovú armádu… aj s patričnými následkami). Venovala som preto Sárinej otázke pozornosť a ubezpečila som ju, že našťastie sa nič nedeje, aj keď sa podľa toho čo som videla, vôbec nečudujem jej pocitu – pochádzal z vplyvu energetiky, ktorou sa „pýši“ krížna cesta pri spomínanej gaštanovej zóne (tá… „wellness, liečebná“ zóna). Určité vnútorné otrasenie, rozvibrovanie, vždy zvykne z človeka opadnúť po vzdialení sa z tamojšieho priestoru, v najneskoršom prípade po prejdení štátnych hraníc.

Na záver, v miestach vstupnej brány, som sa po svojom „rozlúčila“ s priestorom a to isté urobila aj kolegyňa. Dostala od priestoru odozvu, ktorá bola pre ňu odpoveďou na to, čo sa stalo pri vchádzaní  a myslím, že v tom mala okamžite dosť jasno.

„Aha, aha… takže nabudúce… ja ako JA.“ Zazneli Sárine tiché slová pri nastupovaní do auta.

„Dostala si odpoveď? Hovorili na teba tie bytosti nemecky?“ Som sa sucho spýtala, pričom informácia o „vtipe“ plávala skutočne len v informačnej rovine.

Až o pár kilometrov neskôr, keď sme obe naplno precitli a vrátili sa nám všetky ľudské zložky, sme sa nad tou otázkou začali poriadne, ale poriadne smiať.

Či sa s nami podelí o tento zážitok z vlastného pohľadu, či skúsi opísať svoje vnemy bližšie v komentároch, nechávam na ňu.

Tagy: ,

Tento príspevok bol odoslaný v Sunday, September 9th, 2018 o 11:28 a je zaradený pod Mágia, Príbehy, Výuka. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

5 komentárov

 1 

Ďakujem kolegyňa Maat za článok a za to, že si ma na svoje miesto zobrala.
Tri najdôležitejšie zážitky - poznania.

1. Vstup a, ako tam človek vstupuje
2. Wellness zóna
3. Príroda, ktorá prírodou nebola

- Vstupnú hranicu alebo zónu nie je možné minúť či nevšimnúť si ju, v mojom prípade išlo skôr o to, že som sa snažila prekryť svoju podstatu, svoje vnútro, jednoducho povedané snažila som sa oklamať priestor a bytosti v ňom žijúce. Takže ten odmietavý postoj k mojej pretvárke celkom chápem. Po mojej skúsenosti, o ktorých som písala v minulom článku mám trošku problém s prijatím toho kto som. Pochopila som to hneď po vstupe, ale už sa to nedalo napraviť takže som sa spoliehala na kolegyňu, že to hádam nejako urovná a nebudem totálne vykázaná z priestoru, nuž znovu vďaka Maat.

- Wellness zóna, skvelé, úžasné miesto, ale... Jednak naozaj to nie je miesto pre každého, áno ono má nejakú zvláštnu energiu, ktorá istým spôsobom môže " Liečiť" Iba možno takým šokovým spôsobom, pretože, keď som tam stála, ako hologram som videla samú seba, čo asi nie vždy býva príjemné. Veľmi sa mi páčilo, ako to rozvibrovalo celé moje vnútro a tým myslím aj orgány, svaly, vodu, krv... Proste celého človeka. Bol to taký zvláštny druh energie, ako keby ani nepochádzala z tohoto sveta. Nechcelo sa mi z toho miesta odísť, ale tých milión očí, ktoré ma neustále sledovali ma posúvali preč.

- Príroda ne príroda: hneď po vstupe začal môj mozog bojovať, pretože na jednej strane áno všetko zelené stromy, tráva atď. Ale moje vnútro videlo iba vyprahnutú pustinu, vnímala som množstvo hadov, stromy boli doslova démonické, dokonca dve miesta pôsobili ako dvere do "Pekla". Proste takúto ne prírodu som ešte nevidela. Vlastne to bol môj odraz, na navonok ukazuje niečo iné, ako to v skutočnosti je.
Ten prechod z ne prírody do prírody je fakt skvelý, pre oči sa nič nemení, ale inak je to absolútne úžasné.

Po odchode z miesta samozrejme s patričným poďakovaním a aj zmluvou a veľkou úctou chvíľu trvalo, kým som sa poskladala späť do ľudskej podoby a zareagovala na fakt vtipnú poznámku kolegyne či so mnou bytosti komunikovali v nemeckom jazyku: nastal smiech hurónsky 🙂
to, že ten priestor je taká menšia kópia nášho kaštieľa už všetci viete, ale okrem toho je to úplne iný priestor, iné bytosti, iná energia atď...

Ešte raz ďakujem kolegyňa Maat za to, že si ma tam zobrala a hlavne za to, že si dojednala, aby som nebola vykázaná. Mimochodom rada prispejem na nejaký ten úplatok na udobrenie toho priestoru 🙂

September 9th, 2018 at 13:25
 2 

Veľmi sa mi páči to čo ste zažili a nabudúce sa veľmi rád pridám. Je to tuším priestor, kde som kedysi dávno s tebou Maat bol, však? Nuž teraz som už o kus ďalej a rád by som ho spoznal trošku inak ako vtedy.

Sára pre teba je prirodzené sa chrániť takými tebe svojskými krycími vrstvami, ktoré možno oklamú človeka, ale bytosti asi ťažko. Určite hodnotná skúsenosť. Nie nehrám sa na múdreho, len tak konštatujem. Všetci máme svoje nuansy, na ktoré sme zvyknutý nejako konať a správať sa a nie vždy sa to stretne s pochopením. Každopádne by som si aj ja rád prišiel pre tú svoju "facku", ktorá by ma niekam posunula 🙂 Čo takto najbližšie dať takýto výlet nášho Hradu na to miesto (alebo aj na iné) pod tvojimi krídlami Maat?

September 9th, 2018 at 15:39
 3 

@Sara: teší ma a nejakým spôsobom cítim aj niečo ako nazvime to - spokojnosť, ak si vnímala ten priestor ako opisuješ.
"Úplatky"... veci sú už dorovnané. Treba dať hlavne pozor na to, aby sa tam človek nestal niečím ako nedobrovoľnou šporkaskou časom...

@Theos: áno, je to ten priestor kde si už raz so mnou pred rokmi bol. Tú toľko želanú "facku" si takmer schytal už vtedy 🙂 vtedy bola pre mňa cena naozaj vysoká.
Pod krídlami Maat nie je príliš žiadúco 🙂 a tak si myslím, že ak poznáte cestu, v podstate ktokoľvek z našich kolegov cestu tam pozná, nič vám nebráni to miesto navštevovať, je verejne prístupné.

September 9th, 2018 at 17:26
 4 

Ten priestor som mal možnosť tuším, že dvakrát navštíviť aj ja. Nie je veľmi z mojej strany čo dodať. Treba ísť a vidieť, precítiť, spoznať.

September 10th, 2018 at 10:07
 5 

Osud ma zavial do blízkosti toho mesta.
Tak som aj ja včera navštívil dané miesto. Vskutku zaujímavé miesta sa tam nachádzajú. Už chápem čím Vás to miesto tak zaujalo.

Akurát som nevedel, že cez prednú bránu nemajú radi ak tam idú turisti. Avšak bolo mi to prepáčené a nakoniec ma jeden pán nechal, aby som si to celé dookola poobzeral.

September 11th, 2018 at 12:41

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.