18
Oct

Spomienka

   Odoslal Luis a zaradil do Príbehy

Pri príležitosti čítania zážitku (skoro velebnosti, veď je to “len” VM ) Aschera som si spomenul na zážitok, o ktorý sa chcem s vami podeliť.
Ako áno, ako nie, ale dostalo sa mi tej povinnosti alebo cti učiť nejakých kolegov nášho spoločenstva. Tiež mám rád vetu, ktorú používa Ašarat, že “Ján Amos Komenský bol učiteľ národov a ja učiteľ náhodou”. S touto jeho vetou sa plne stotožňujem, no v mojom prípade by som ešte snáď dodal, že som sa ním stal takpovediac aj proti svojej vôli. A prečo píšem tento príbeh? Pretože vy „strašne milujete“ moje príbehy a spomienky a tak mi to proste nedá neoblažiť vašu dušu o ďalšiu takúto moju spomienku. Nuž teda čítajte.

Bol to v jeden letný podvečer, keď som sa asi so šiestimi, siedmimi kolegami stretol na už tak notoricky známom zadnom nádvorí kaštieľa, kde sa učili už celé generácie blankokrídlovcov. Aby som však bol férový, niektorí už postúpili na vyššiu úroveň a aj v tom čase už boli na vyššej úrovni a teda aj debata s nimi bola miestami celkom zaujímavá. Preberali sme pojem smrti, skúmali sme energie v priestore a následne som ľudí rozdelil do jednotlivých priestorov, kde každý dostal úlohu podľa svojich vlastných schopností. Niekto sa venoval vytváraniu kruhu, iný preciťovaniu mŕtvej energie a podobne. Ja keďže nemám veľa trpezlivosti zbytočne zotrvávať na jednom mieste a notoricky spoznávať pre mňa poznané, tak som medzi nimi chodil mojím štýlom, ktorý tí, ktorí ma zažili poznajú. Aj som ich samozrejme povzbudzoval do ďalšej práce a keďže povzbudzovať viem dokonale, absolútne nechápem, prečo ma už niektorí z nich ani nechcú vidieť. 😀

Toto mi pripomína ďalší príbeh o ľudskej vďačnosti, keď pre nich niečo urobíte, ale toto vám porozprávam inokedy.

No proste a jasne, v rámci jedného takého presunu som zistil, že na jednom mieste za budovou kaštieľa sa začala otvárať dimenzná brána a nádherne dlhý tunel. Tí, ktorí poznáte terén uvedeného miesta, tak vám to poviem len stručne: hore na plošine za maštaľou. Zavolal som teda okamžite všetkých prítomných, aby mohli vidieť tento nádherný úkaz a jav.

Popravde, dodnes neviem kto čo z toho videl, chápal a vnímal, avšak viem jedno, že hlavne vnímali záver. Ale k tomu prídem o chvíľu. Zavolal som ich teda nato zadné nádvorie, ukázal som im hore na plošinu, ktorá je asi tak 3 – 4 metre vysoko a s jednou svojou vtedajšou žiačkou som išiel hore na plošinu k tunelu a smeroval som ju, aby cítila energie daného miesta.

Ja som ich nádherne vnímal, avšak v tej eufórii, že po dlhšom čase sa otvorila dimenzná brána, som sa do tej brány vybral. Tí, ktorí sa touto problematikou zaoberáte, určite viete, aké klamlivé to občas môže byť. Vzhľadom nato, že som ten daný moment kadečo robil a riešil, som sa sústredil nato čo najviac a ani som si neuvedomoval kade a kam kráčam. Viem len toľko, že som sa s tou bránou takpovediac pretláčal, no a miesto dopredu som išiel dozadu, zbohorovným pokojom a kľudom.

No a pritom kráčaní sa stalo to, čo už všetci tušíte, zrazu som sa ocitol na kratučký moment vo vzduchoprázdne. A aký som bol, či už malý alebo veľký, chudý alebo tučný, proste som padal dozadu do tej mini priepasti a nádherným saltom som padol dole. Vo väzoch mi prasklo tak zvláštne známym zvukom lámajúcich sa kostí a na niekoľko okamžikov som rozmýšľal, akým spôsobom poskladám tie dolámané väzy.

Musím skonštatovať, že všetci žiaci si išli ruky nohy polámať, ale nie preto, aby mi pomohli, ale v záchvate toho smiechu, ktorý v ten môj dramatický okamžik spustili. Nuž čo dodať, aj takto sa prejavuje vďačnosť žiakov k svojmu učiteľovi. Tak som sa teda nakoniec musel postaviť sám, oprášiť si svoj plášť pretože to je dôležité, potom som si napravil polámané kosti a okolo kaplnky som sa vyštveral naspäť ku dimenznej bráne.

Bola to taká nevďačná potvora, že som ju už zachytil len pri jej samotnom konci ako sa zatvára a ako keby mi symbolicky a ironicky zakývala na rozlúčku.

Odvtedy sa ešte tá brána niekoľkokrát otvorila, avšak dramatický okamžik mojich lámajúcich sa kostí sa už nezopakoval. Tí, ktorí ste tam boli a si nato spomeniete, si môžete povedať: “Bol som pritom, keď sa otvorila brána a bol som pritom, keď sám veľký C. a K. Majster Luis padol do hĺbky”.

Ale hlavne ste boli pritom, že som sa narozdiel od mnohých iných po páde do hĺbky na samé dno opäť postavil a šiel ďalej.

Aké z toho vyplýva ponaučenie? Presne také, ako vám stále hovorím: “Ak niekam vleziem, tak musím vedieť kade som tam vliezol, aby som sa tou istou cestou mohol vrátiť, pretože potom inak nemusíte padnúť len na dno malej priepasti, ale môžete spadnúť aj na dno svojich psychických možností a možno sa už nepostavíte – nepostavíte sa na cestu, ktorou ste kráčali”.

Tagy: , , , ,

Tento príspevok bol odoslaný v Piatok, Október 18th, 2013 o 17:23 a je zaradený pod Príbehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

3 komentárov

 1 

Luis
Nemal som to stastie ucastnit sa daneho stretnutia. Pocul som o tom vela .

Október 18th, 2013 at 22:51
 2 

Učíš o smrti a skoro začala ona učiť o tebe... Nuž som rád, že si ešte budeme môcť vypočuť nejaký ten vtip v tvojom podaní 🙂

Október 21st, 2013 at 13:33
 3 

Bol som pri tom a teraz s odstupom času lepšie chápem súvislosti, aj ako podobenstvo. Nie je totiž umenie spadnúť na dno ale sa postaviť a bez následkov pokračovať ďalej...

Október 22nd, 2013 at 19:32

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.