A nastal ten deň. Deň s veľkým D. Veľmi sa na neho tešil. Veľa o tom čítal. O tej hore. Hore Bucegi, o Sfinxul, Rumunskej sfinge. Meditoval, čaroval, chodil na miesta, kde boli iné energie. Vytváral si databázu energií. Tak toho prešiel veľa. Od Mexických pyramíd, cez Bosnianske údolie a tunely Ravne, cez Cheopsovu pyramídu, Sfingu a mnoho mnoho ďalších. A toto bol ďalší čriepok v jeho databáze knižnici vnemov, pocitov a informácií.
Vonku už čakal vodič. Spolu s priateľkou a psom nastúpili do auta a pohli sa k hore. Stúpali po kľukatých cestách, cez husté lesy, kde za každým stromom, bolo možné očakávať medveďa až úplne hore, kde už ustúpili lesy, stromy a objavili sa prekrásne divoké planiny. Na vysokohorskej tráve sa pásli stáda oviec, ktoré naháňali ovčiarske psi s veselým štekotom. Slnko svietilo aj keď bolo zvláštne , že na časti hory boli biele mraky, ako keby hmla, až po zem.

Po vystúpení s auta, si spravil okolo seba ochranný kruh, ktorý sa hýbal s ním. Bol to ako keby valec, vytvorený cca 20cm okolo jeho tela. Tak ako ho vytváral všade, kde chodil. A požiadal o povolenie na vstup. Vtedy sa stalo niečo zvláštne. Dostal dve odpovede naraz. Jednu kladnú a jednu zápornú. To sa mu ešte nestalo. Nakoniec to vyhodnotil tak, že keď nepôjde do hmly a bude kráčať len na strane, kde svietilo slnko, tak bude všetko o.k. Aj jeho intuícia mu tak radila. Tak kráčal.
To rozdelenie bolo zvláštne. Časť oddelená slnkom vyžarovala pokoj kľud majestátnosť, a časť ponorená v hmle zase vyžarovala hravosť, veselosť a počul ako keby smiech a detský džavot. Asi tam sú nejaké deti na turistike. Pes spokojne pobehoval medzi nimi, a všetko sa zdalo až čarovne v poriadku. Tak vyšľapali úplne na kopec. Skala Sfinx. Rumunská Sfinga. Ciel jeho cesty. Poniže bolo obrovské skalisko, ako predurčené na meditáciu. Priateľka spolu so psom sa ešte vybrali ďalej. Mali to podelené, keďže už nemal toľko síl a kondície ako pred rokmi. Chcel ju čakať ponorený v meditácii ako veľa krát pred tým. Vyliezol na skalu, kochal sa výhľadom a pripravoval na meditáciu. Za chrbtom sa pomaly k nemu blížila hmla.
Skľudnil sa, urobil pár nádychov a výdychov. Vyprázdnil myseľ. Ako sedel, predstavil si že padá dozadu, do prázdna. A klesal, pomaličky sa vnáral do hory. Prešiel cez vrstvy zeminy, skál, prameňov až prišiel do zvláštneho prázdna. Bol v obrovskej kopule a znášal sa na zem. Všetko naokolo bolo osvetlené modrastým svetlom, ktoré vyžarovalo z kryštálov naokolo. Pristál v kruhu, ktorý bol ohraničený plochými kameňmi. Na každom kameni bola Runa. Aspoň to vyzeralo na runy alebo znaky. Položil otázku v mysli. ,,Načo to je?,, No odpoveď neprichádzala. V hlave sa mu vynorila spomienka na Egypt, na meditáciu v polozbúranej Cheopsovej pyramíde, kde mu bolo povedané ,,Všetky odpovede máš v hlave,,. Tak privrel oči, spojil tri prsty na rukách, roztiahol ruky, a vzniesol sa do výšky. Ako stúpal, díval sa na kruh plný znakov a snažil sa ich zapamätať. Otvoril oči, skontroloval či dobre sedí vo svojom tele, trošku sa rozhýbal. Mraky s hmlou sa k hore valili zo všetkých strán.
Z čista jasna sa okolo neho zjavili bytosti. Boli ľahučké ako vánok, biele usmievavé, tak si ľudia predstavujú víly. Vznášali sa okolo neho v kruhu a spievali si: ,, sme dobro, sme láska, ľúbiš nás, musíš nás ľúbiť“. A tak dookola. Usmial sa, ale nevedel prijať ich emóciu, nevedel sa naladiť na ich vlnovú dĺžku. Slovko musíš a podobne v ňom spúšťali ignoráciu, chlad. Od detstva bol na to slovo doslova alergický, emocionálne ho nezvládal, ale časom všetky príkazové slová voči jeho osobe ihneď vytesnil, ignoroval. A to urobil aj teraz. Cítil tie víly, ale ich ignoroval.
Prišiel čas na odchod. Pozrel na lanovku. Bol dosť lenivý na to, aby šliapal dole kopcom, ale prenikol do neho zvláštny pocit, varovný signál, videl ako lanovka padá aj s ním a ďalšími ľuďmi do priepasti. A tak si povedal, že zbehnú dole peši. A tak išli. Jeho dve lásky pred ním, si pomaly kráčali a kochali sa výhľadmi na okolité hory. Len tie vílie hlasy boli stále naliehavejšie. Povedz, že nás ľúbiš, povedz musíš. Vedel že keď odíde z ich územia, tak sa to stratí. Zrazu zaprašťala kosť v nohe. Veľmi dobre poznal ten tupý zvuk lámajúcej sa kosti. Už ho vo svojom živote veľakrát počul. Išiel k zemi a pohľad na neprirodzene vykrútenú nohu mu len napovedal, že je to zlé. V jeho vnútri sa začalo zbierať bolestné zúfalstvo, hnev, strach a celkom pekný kokteil emócií. Vedel, že za chvíľu ho ovládnu, preto sa skoncentroval, zbalil všetko do guličky, a vyvrhol strašným výkrikom von zo seba. ,,Kurvaaaaa,, vznieslo sa Rumunským údolím. Tak sa dostal aj napriek ošemetnej situácii do kľudového stavu. Asi desať minút po jeho výkriku bolo všade naokolo ticho. Ako keby výkrik všetko zmietol. Volali záchranárov, zrušil ubytovania čo mali rezervovane cez net. Ležal a snažil sa stlmiť bolesť ktorá mu vyžarovala z nohy. Snažil sa stať súčasťou tej bolesti, tým pádom ju tlmil. Ako tak ležal, zjavili sa dve modré, tenké, vysoké bytosti. Jedna ho chytila za hlavu a druhá mu dala prst na čelo. Po chvíľke zmizli. Bez slova bez vysvetlenia. Ale nastal druhý problém. Tie malé drzé vílovské biele bytosti začali okolo neho tancovať a spievať : už nás potrebuješ ? alebo nie? Keď nie, polámeme druhú nôžku až pokiaľ nás budeš potrebovať. Už bol zúfalý. Nevedel čo má robiť, ako sa ich zbaviť. Tak sa s posledných síl skoncentroval. Stlačil v sebe všetky emócie do jednej gule, nabil ju iba jedným slovom ,,Pomoc,, a vystrelil ju zo seba.
Od skál kúsok bokom sa odlepil tieň. Mal na sebe dlhý čierny plášť, kapucňa mu zahaľovala tvár. Zniesol sa k nemu, kľakol si a zakryl ho plášťom. Tak sa stal pre energetický svet neviditeľný. Tie biele bytosti ešte chvíľku pobehovali a vytratili sa. Tieň hlbokým pokojným hlasom povedal : ,,Kľudne lež, zoberiem ti tú bolesť. Pomoc je už na ceste. V ich mysliach je iba jedno. Ako ťa odtiaľ dať dole.,,
,,Kto si,, spýtal sa. Bolesť pomaly prestávala. ,,Ozval sa hlboký hlas. ,, Sme boli, sme, a budeme. Sme všade a nikde. A budeš s nami spolupracovať. Zapamätaj si. Nie všetko, čo vyzerá ako dobro, je aj dobro, a nie všetko čo vyzerá ako zlo, je aj zlo. Vyhýbaj sa ľuďom čo kričia o dobre, a vyhýbaj sa ľuďom, čo strašia zlom. A vtedy nájdeš rovnováhu. A keď ma budeš potrebovať, alebo si len pokecať, kľudne ma zavolaj.,,

V diaľke bolo počuť zvuk záchranárskeho vrtuľníka. Keď ho ťahali hore, zbadal tie vílie bytosti ako tancujú okolo obrovského kríža na hore Bucegi. Usmial sa……

Bomagnus