Niektoré veci sa opakujú. Aj keď niekedy s inými účastníkmi, v inom čase. Vždy je to však o tom istom, kým nenájdeme odpoveď, kým neprekonáme to čo je nám dané, kým neprekonáme – možno samých seba…

Rana. Jedna. Druhá. Z ničoho nič.
Kto si to dovoľuje?! Zrazu nejaká postava predo mnou… Bez myšlienkovite sme sa vrhli na seba. Bol to ťažký boj. Nemala prevahu nado mnou, ale nedokázala som ju premôcť. Vyčerpané sme padli na kolená …
Cítila som slanú chuť stekajúcich sĺz po mojej od prachu na čierno sfarbenej tvári. Pozbierala som svoje posledné sily. Však nemôžem len tak prehrať! Nevzdám sa!
Akoby za skleneným múrom som zahliadla známu tvár…
Učiteľ. Pokojne sedel a pozeral sa na nás. Mal zvláštny úsmev na tvári. Očami som ho prosila o pomoc. V myšlienkach sa mi začali víriť otázky – Ako to je možné, že ma necháva samú v takomto boji? Prečo mi nepomôže?

A v tom ďalšia rana, ktorá ma zrazila k zemi. Neistým pohľadom som sa pozrela na súpera.
Vidím dobre? Tieto oči poznám. Som to skutočne ja?
Znovu som sa pozviechala, a boj pokračoval…..
Uprostred noci ma bolesť vytrhla zo spánku. V kŕčoch som sa zvíjala na zemi, kým telo neupadlo do sladkého bezvedomia…
Bol to len sen?

Tagy: Sen