Dole pri ústí čiernej rieky sedel na brehu a kameni zahalený v šedivom rúchu pútnik. Nebol starý ani mladý, pretože to nikto nikdy nevedel odhadnúť.
Zamýšľam sa nad odkazom, ktorý zanechám v tomto článku. Sám neviem, či práve niekto konkrétny trošku pochopí a nájde v tom niečo, čo sa budem snažiť v nasledujúcich riadkoch jednoducho a priamo naznačiť. Pokiaľ sa náhodou v niečom z toho nájdete, nebudem sa ospravedlňovať ani nikomu vysvetľovať, či som tým myslel jeho alebo nie.
Jej krv mu dávala silu a schopnosť sa revitalizovať. Každým nasatím narastal obrovský príval energie, ktorú mohol využiť a usmerniť podľa toho, čo chcel, či potreboval. Mŕtvemu nehodno riešiť ešte otázku života a tak mu postačil pocit prežitia a revitalizácie jeho životom zničeného a unaveného tela.
Dni sa míňali s nocou. Teplý vosk horiacej sviečky stekal pomaly z jej útrob. Moje unavené oči sledovali daný dej pri večernej meditácií, ktorá sa niesla v duchu smrti. Telo, v ktorého útrobách hrial plameň svetla pociťovalo ťarchu života, osudu a cesty, ktorú absolvovalo pri prežívaní bytosti, ktorá v ňom bdela a žila.
Pulzujúce srdce tĺklo pomalšie ako zvyčajne.
Nasledujúci príbeh som napísal na margo istej situácie, ktorú som si povšimol približne pred mesiacom, no čakal som, kedy sa stane aktuálnou. Tak sa i pred pár dňami stalo, tak tu je nasledovný príbeh.
Niekde hlboko v hĺbkach vesmíru v pokoji, tichu odpočíva jedna zo síl. Jej pochopenie sa vymyká akémukoľvek opisu, no napriek tomu sa budem aspoň trošku snažiť opísať pocity pri myšlienkach na ňu, i keď viem, že i to môže byť len obyčajnou a suchou fikciou.
Malé decko pobehovalo okolo rodinného domu kde žilo spolu s jeho rodičmi. Skákalo v kaluži a ohromne sa na tom bavilo. Otec, ktorý kúsok od kaluže kosil trávnik sa pousmial nad obrázkami, ktorý pri pohľade na dieťa videl a pokračoval ďalej vo svojej práci. Jeho žena pripravovala obed a chystala sa na pečenie koláča. Keď sem-tam vykukla von, aby videla ich dcérku Ester, usmievala sa a bola spokojná, keď videla úsmev na tvári jej dieťaťa.