Po dlhej dobe som stretol mladíka, ktorému sa v izbe túla zopár textov nad ktorými sa občas pozastavím a zamyslím. Tento ma opäť niečím zaujal. S jeho zvolením som si ho dovolil uviesť.
Joachim bol zvláštny chlapec. V mestečku, kde sa narodil ho väčšina ľudí považovala za podivína pritom len málokto ho skutočne poznal, či chcel spoznať. Preto som sa pokúsil vytiahnuť Joachima na kávu, aby mi prezradil nejaké myšlienky o hudbe a zvuku.
V prvých krokoch sme sa naučili spoznávať a rozpoznávať pocitovú a emočnú stránku tela. V druhom kroku sa budeme spoločne koncentrovať priamo na ich pôsobenie v praxi.
V šedivom kúte izbice na posteli leží telo. Krehké, jemné ľudské telo. Okolo neho sa vytvára obrovské fluidum zhlukov energií, ktoré majú rôzny emotívny náboj.
Hovoríš si „Ešte mám čas, veď to neponáhľa.“, sekundy utekajú a predurčujú minútu, ktoré miznú v prázdne skôr ako vznikajú.
Tíško bdiem v tichu pri plameni sviečky.
Žijem a mám ešte možnosti. Mám možnosti nato, aby som sa zmenil a bol stále lepším ako som teraz, pred chvíľou, či včera. Všetky pády a sklamania boli cenné a posunuli ma vždy vpred.