Počas svojho života som stretol mnoho učiteľov aj mágie a aj ezoteriky. Niektorí učili veľmi dobre, iní menej. Niektorí mali množstvo žiakov, ďalší iba niekoľkých. Postupne som však pochopil, že medzi učiteľom a skutočným pokračovateľom učenia existuje veľký rozdiel.

Nie každý, kto učí, je pokračovateľom.

A nie každý, kto mlčí, je nepodstatný.

Dnešná doba často vytvára dojem, že dôležitý je ten, koho najviac vidieť. Ten, kto najhlasnejšie rozpráva, najčastejšie sa prezentuje alebo o sebe tvrdí, že je odborníkom. Mám však pocit, že história ľudstva nás učí niečo celkom iné.

Tí najvýznamnejší ľudia v mágii veľmi často neboli tými, ktorí o sebe hovorili najviac.

Ich autorita nevyrastala z reklamy.
Nevyrastala z veľkých slov.
Nevyrastala ani z funkcií.

Vyrastala z ich práce, charakteru a z toho, čo po sebe zanechali.

Počas viac ako štyridsiatich rokov, ktoré sa venujem praktickej mágii od úrovne Majstra, som pochopil, že skutočný pokračovateľ učenia nevzniká rozhodnutím jedného dňa.

Nerodí sa ani získaním funkcie, titulu či uznania ostatných.
Nevzniká ani tým, že si ho ľudia zvolia za autoritu.

Vzniká rokmi.
Rokmi učenia.
Rokmi pochybností.
Rokmi hľadania správnej cesty.
A predovšetkým rokmi práce na sebe samom.

Raz za čas príde človek, ktorý nepotrebuje fanfáry ani veľké vyhlásenia.

Nemusí mať akademický titul.
Nemusí mať tisíce nasledovníkov.
Nemusí byť slávny.

Napriek tomu v sebe nesie niečo, čo sa nedá naučiť počas víkendového kurzu ani prečítať v jednej knihe.

Nesie v sebe vnútorné volanie odovzdať poznanie ďalej.
Nie preto, že túži po obdive.

Ale preto, že cíti zodpovednosť voči učeniu, ktoré dostal.

Počas svojho života som si uvedomil ešte jednu dôležitú vec.

Skutočný učiteľ mágie nevychováva svoje kópie.
Vychováva svojich pokračovateľov.

Možno aj preto sa na túto tému pozerám práve takto. Počas svojho života som mal možnosť stretnúť dvoch veľkých mágov. Jedného iba na krátky čas. Druhý ma viedol celé roky. Ani jeden z nich nemal množstvo žiakov ani okolo seba nevytváral veľký rozruch. Napriek tomu vo mne zanechali stopu, ktorá ma sprevádza dodnes. Ich učenie pokračuje ďalej prostredníctvom mojej práce, mojich kníh a mojich žiakov. Boli jedineční každý svojím spôsobom a práve oni ma naučili, že veľkosť učiteľa sa nemeria počtom nasledovníkov, ale tým, čo po sebe zanechá.

Ak by každý iba opakoval slová svojho učiteľa, učenie mágie by sa po čase zastavilo.

Každá generácia musí priniesť do mágie vlastné skúsenosti.
Vlastné poznanie.
Vlastný pohľad.

Ale základy musia zostať pevné.

Aj preto som sa vždy snažil viesť svojich žiakov v mágii k tomu, aby rozmýšľali vlastnou hlavou.

Nechcel som, aby zo mňa vytvorili modlu.
Nechcel som, aby iba opakovali moje slová.

Mojím cieľom bolo, aby raz dokázali stáť na vlastných nohách a niesť zodpovednosť za svoje vlastné rozhodnutia.

Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že najväčším úspechom učiteľa nie je počet jeho žiakov.
Nie je ním ani počet napísaných kníh.
Ani počet prednášok.

Najväčším úspechom je chvíľa, keď jeho žiaci mágie dokážu pokračovať ďalej aj bez neho.
Keď sa učenie mágie nezastaví odchodom jedného človeka.

Ale mágia žije ďalej.

Možno práve preto dejiny poznajú ľudí, ktorých skutočný význam v mágii bol docenený až po mnohých rokoch.

Neboli to vždy tí, ktorí o sebe najhlasnejšie rozprávali.
Boli to tí, po ktorých zostalo dielo.
Myšlienky.
A ľudia, ktorí v ich práci pokračovali.

Aj v mágii je to podľa môjho názoru rovnaké.

Veľkého mága nerobia veľké slová.
Nerobia ho funkcie.
Ani tituly.

Veľkým mágom sa stáva až vtedy, keď po ňom zostane učenie, ktoré pomáha ďalším generáciám.

A možno práve to je najväčší zmysel každého učiteľa mágie.

Nezanechať po sebe iba knihy.
Nezanechať po sebe iba meno.
Ale zanechať po sebe ľudí, ktorí budú raz s rovnakou pokorou odovzdávať poznanie mágie ďalej.

Záver

Nie každý, kto učí, je pokračovateľom.
A nie každý, kto mlčí, je nepodstatný.

Ale raz za čas príde duša, ktorá v tichu mení všetko.

Nie preto, že by ju volali davy.
Ale preto, že zvnútra počula volanie, ktoré sa nedalo ignorovať.

A tak niekedy príde veľký mág.

Bez fanfár.
Možno aj bez akademického titulu.
Len s ohňom v očiach, ktorý nikdy nevyhasne.

A keď raz odíde, nezatvoria sa za ním dvere.
Ostanú otvorené pre tých, ktorí budú pokračovať v ceste mágie, ktorú pomohol vytvoriť.
Nezostane po ňom ticho.
Zostane po ňom učenie mágie.
Zostanú po ňom ľudia.

A práve vtedy pochopíme, že veľkým mágom sa nestal pre svoje slová.
Ale pre to, čo po sebe zanechal.

A dnes už viem, že som mal to šťastie stretnúť dvoch takých veľkých mágov. Dúfam len, že aj ja raz zanechám po sebe aspoň malú časť toho, čo oni zanechali vo mne.

PS:
Už pripravujem ďalší príspevok s názvom „Keby Selekcia stratila svoju dušu, prestala by byť Selekciou – Ľudia sú dušou Selekcie.“

Zamyslím sa v ňom nad tým, čo podľa môjho názoru vytvára skutočnú silu každého magického spoločenstva. Nie sú to iba knihy, techniky ani zasvätenia. Sú to predovšetkým ľudia, ich vzájomná úcta, priateľstvo, spoločné skúsenosti a ochota kráčať po jednej ceste napriek rozdielnym povahám či názorom. Verím, že aj tento článok bude poďakovaním všetkým, ktorí boli a sú súčasťou Selekcie a pomohli jej vytvoriť to najcennejšie – jej dušu.

PS2:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk