Aké to je, keď nedokážete ovládať svoje vnútro? Pre niekoho bežná realita, s ktorou sa proste zmieri a povie si, že sa nechce a nemieni ovládať. Pre niekoho dlhý boj so sebou samým. A možno občas kombinácia oboch situácii.

Zasiahne to človeka vždy na mieste, ktoré je aj za bežných okolností zraniteľné. Tam, kde ani nečaká, že to ešte môže byť emočne horšie. Každý deň vstáva a zaspáva s neznesiteľným tlakom v hrudi, ktorý ho núti vybuchnúť. Zaútočiť na kohokoľvek, aj keď iba slovne, keď už inak sa nedá. Len aby sa ten tlak trošku uvoľnil, aby vnútro aspoň na chvíľu stíchlo.
Po čase to ale začne človeka pohlcovať stále viac. Stráca nadhľad, už nerozlišuje, čo je “len” snaha o drobnú úľavu od dôverne známej emócie a čo je otvorený a často bezdôvodný útok na niekoho, kto väčšinou ani pri všetkej snahe nedokáže pochopiť dôvod takéhoto atypického správania. Vidí signály z okolia, vidí že sa niečo zmenilo, ale uzavrie to sám v sebe tým, že tí ostatní sú mimo a on má na svoje pocity a ich prejavy plné právo. Stihne sa ešte spamätať a zastaviť? Alebo sa mu časom jednoducho začnú všetci vyhýbať, prípadne sa on sám začne strániť ich spoločnosti, lebo na nich jednoducho nemá nervy?

A potom začnú prichádzať drobné svetlé okamihy. Zatiaľ sú to len záblesky nadhľadu, ktorý postupne získava nad svojimi reakciami. Vidí, že často robil z drobností tragédie, že jeho zvláštne výbuchy zraňovali tých, ktorí sú mu najbližší. Vtedy to ale nevnímal, alebo mu to bolo jedno? Síce vie, že ak to “naňho znovu príde”, ešte sa tomu možno neubráni. Ale už si aspoň uvedomuje, že má niekde problém. Jediné, čo musí, je udržať si nadhľad a pozrieť sa na seba a svoje konanie objektívne a bezemočne, akoby “zhora”. Vtedy má šancu to zvládnuť.