2
Jan

Moja cesta na HS4 – Majster

   Odoslal Anat a zaradil do Postrehy

Ako moji kolegovia, aj ja rozpoviem svoj príbeh. Možno to pojmem trošku zoširoka, ale chcem opísať čo najlepšie všetky súvislosti. Budem sa snažiť opísať, čo som prežívala, čím som si prešla a ako sa menili moje predstavy o sebe, o živote, o ľuďoch. Aj keď si uvedomujem, že odkryjem niektoré svoje zraniteľné miesta.

1. Moja cesta do Selekcie

Byť hľadajúcim človekom, to je stav mysle, ktorý otvára nové brány. Kto hľadá, ten skôr či neskôr nájde odpoveď, alebo sa prinajmenšom posunie k správnejšej otázke. Aj moja cesta v Selekcii mala začiatok v hľadaní.

Selekciu som objavila na webe pri googlení: ako to vlastne všetko je v tom našom vesmíre, čo je duša, čo je umieranie, smrť, aký je zmysel života…? Od malička som bola dosť filozoficky a duchovne zameraný typ, vynikala som na hodinách náboženstva, vo veku 10 rokov som sa so záľubou vnárala do mystických diel kresťanských svätcov, zamilovala som si a dodnes milujem liturgický spev, a mala som rada aj oblasť filozofie a psychológie. Napriek vtedajšej hlbokej viere, ako som rástla, prestali mi stačiť dovtedajšie vysvetlenia a náboženstvo mi nedalo uspokojivé odpovede na všetky moje otázky. Pri pohľade späť sa trochu aj hanbím, čomu som kedysi tak silne a slepo verila.

V puberte sa mi vypomstili dôsledky rozvodu rodičov, osamelosť a nedostatok sociálnych zručností. Do duše sa mi postupne primiešal dych depresie, ktorého som sa dlho nevedela zbaviť ani pomocou liekov, ani pomocou mnohých terapeutov. A kým sa moji rovesníci zabávali, ja som sa nevedela nijako začleniť a životom som smutne a osamelo putovala a hľadala odpovede. Rodina sa len prizerala a vôbec nechápala, čo sa so mnou deje a nedokázali vlastne nič iné, iba ma nechať tak, napospas mojej nevyrovnanosti a temnote.

Hľadala som zmysel života a pochopenie ľudského vnútra, jednak z úprimnej túžby po poznaní, jednak som hľadala útechu. Dúfala som, že snáď konečne niekde nájdem pomoc a nejaké svetlo do tmy. Potom som začala mávať opakované skúsenosti so spánkovou paralýzou (vtedy sa to dialo kvôli stresu a úzkostným stavom) a so zaujímavými stavmi vedomia na hranici medzi bdením a spánkom, a začala som sa zaujímať aj o astrálne cestovanie. Zaujal ma aj astrologický výklad osobností. Aj keď som tieto veci brala s rezervou, videla som neprehliadnuteľné zákonitosti vypozorované pri analýze ľudí v mojom okolí. Rada som sa hrala aj s energiami ľudí, emóciami a atmosférou priestoru pri koncertnom speve. Ale zo všetkého najviac ma zaujímala smrť a posmrtný život. Smrť, ktorá je v každej sekunde tak blízko pre nesmiernu krehkosť ľudského života. Cítila som jej chladný dych a pohrávala som sa so závanom vyslobodenia. A toto je moje druhé veľké životné zahanbenie – hanbím sa pri spomienke na túto ubolenú a slabošskú časť môjho života. Hlavne pre tú sebeckosť a egocentrizmus, a pre bolesť, ktorú som spôsobila mojim blízkym, keď videli moju bolesť. Motívy takto chorého človeka ale pochopí asi len ten, ktorý si sám prejde stavom, keď nemá silu vidieť iné riešenie, len smrť.

Dohľadala som sa raz sem, na tieto stránky, k sérii článkov „Život emočného tela po smrti“ od Ašarata – doslova som ich hltala. Odkiaľ tieto informácie môže ten človek vedieť? Môže to byť pravda, alebo je to len fantázia? A čo je toto za tajné spoločenstvo? Naozaj existujú ľudia, ktorí naozaj dokážu vnímať a chápať záležitosti „za oponou sveta“, ktoré sú väčšine ľudí ukryté? Je to nejaký nebezpečný kult? Alebo len trik pre naivných či senzácie chtivých? Chcú takto zbohatnúť?

Prešlo ešte zopár rokov, počas ktorých som navštevovala tieto blogy skoro každý deň. Veľmi ma zaujalo toto učenie, príspevky, myšlienky, zážitky členov spoločenstva. Bolo to úplne iné, ako inde. Zaujímavá kombinácia úplne normálneho zdravého triezveho rozumu, práca na kvalitnom sebapoznaní a ovládnutí svojho ja, až po zážitky na hranici s niečím neuveriteľným a nepochopiteľným, ktoré samozrejme burcovali moju ľudskú zvedavosť. Bolo mi sympatické, že slová blogerov boli písané tak normálne, priamo, z duše.

Už vtedy som časom dospela k názoru, že v samom jadre tohto spoločenstva je ukryté dôležité poslanie. Toto učenie ukrýva tajomné poznanie o fungovaní sveta a spoločenstvo je ochrancom týchto tajomstiev. Túžila som sa dozvedieť viac… A dúfala som aj v to, že práca na sebe mi pomôže snáď aj s osobnostnými problémami a starosťami života, v ktorých som bola zamotaná až po uši. Aj keď v tom čase to už so mnou psychicky nebolo až také zlé, pretože som sa vo veľkej miere uzdravila vo vcelku príjemnom a pohodovom partnerskom vzťahu. Ako sa však neskôr ukázalo, bol to z veľkej miery útek pred sebou samou a moje slabé miestečka v povahe sa neskôr znovu ozvali. Slabiny človeka sa budú v rôznej forme vracať, až kým sa ich „majiteľ“ nenaučí ovládať.

Pravdu poviem, o ľuďoch v Selekcii som najprv nadobudla naivné, nerealistické, až rozprávkové predstavy. Pre moju uzavretú povahu, sebapodceňovanie a zbabelosť som sa neodvážila dlhé roky podať prihlášku. Týmto „nadľuďom“ sa predsa nikdy nevyrovnám. A prečo by ma vôbec mali záujem vyučovať. Ašarat bol v mojej predstave vševedúca mýtická bytosť, ktorá ak naozaj vie to všetko, čo tvrdí, že vie, tak má určite pramálo spoločné s človekom.

Cesty osudu v ďalších rokoch zariadili, že som v súkromnom živote získala dvoch úžasných priateľov, ukázala som im blogy a…. preskočím čas a detaily… jedného dňa sme spoločne vstúpili do Selekcie – ja, kolega Regulus a kolega Nightsun. Na ten deň si dodnes jasne spomínam.

Pri prijímacom ceremoniáli som v plnej sústredenosti počúvala Slovo. Jeho pravdivosť mi vchádzala hlboko do vnútra. Pri srdci ma hrialo a rozochvievalo vzrušenie, že vstupujem do tajomného sveta mágie, medzi ľudí, ktorých som už vtedy hlboko obdivovala a ktorí ma priťahovali, napriek tomu, že som ich vlastne nepoznala.

Večer som sa dívala na hviezdnu oblohu a moja hruď bola taký balónik šťastia, hrdosti a zvedavosti: Teraz mám všetky odpovede na dosah.

2. Moja cesta v Selekcii

Začala výučba našej skupiny Pentagram – tak som nás vlastne len zo srandy nazvala, pretože sme boli piati. A na moje prekvapenie sa to uchytilo…

Bol s nami ešte kolega Jarod, ktorý v Selekcii už dávno predtým bol, potom nebol, potom znovu bol a potom opäť z výučby odišiel 🙂 no stal sa Strážcom Selekcie a Archivárom Selekcie.

A ďalej bol s nami kolega Kulgan, veľký sympaťák, ale i mierne kontroverzný recesista, na mágiu neskutočný odborník, ktorý sa nám postaral o veľa veselých situácií a aj prekvapení. Mne osobne v jednom momente prevrátil emočný svet hore nohami a nikdy predtým a zatiaľ ani nikdy potom som necítila tak intenzívny pocit absurdna. 🙂 To by bolo na ďalší článok, no od toho momentu tvrdím, že Selekcia je cesta zmien a prekvapení. A vnútorných a vonkajších metamorfóz.

Atmosféra v Selekcii v tom čase bola veľmi živá a veselá. Predstava o asketických nadľuďoch s prísnou vážnou tvárou sa rozplynula, bola to proste banda srandistov, mladých ľudí s úplne normálnymi životmi a bežnými neresťami. 🙂 Žiaľ, my traja s našou ubojkanou povahou, sme veľmi nevedeli zapadnúť medzi služobne starších kolegov. Boli sme vtedy všetci traja také „mačiatka“. Takto milo nás nazvali. 🙂 Akí sme boli? V skratke, naši kolegovia učitelia vtedy len krútili hlavami – že fúha, toto raz majú byť naši Majstri mágie? Z tohto niečo raz bude…? – Naozaj ani my sami sme si to nedokázali predstaviť. Prečo nám však vôbec dali šancu a pustili sa učiť nás? Možnože v nás niečo videli, schovaný potenciál na pozadí, nejakú tú zvedavosť a štipku záujmu, nejaké tie základy – hlavne kolega Regulus už mal nejaké tie ezoterické kurzy za sebou. A možno sa tiež jednoducho rozhodli, že Selekcia neodmietne pomoc tým, ktorí ju tu hľadajú. Aj keby potom odišli. Nikto tu v spoločenstve Selekcia nikdy nikoho nedržal nasilu a ani nebude, ľudia tu vždy slobodne prichádzali aj odchádzali. Natrvalo tu v podstate ani nevydrží veľa ľudí, pretože taká vytrvalosť je vlastná zrejme len tým, ktorí to tak naozaj cítia v duši. Selekcia nie je sekta, „iba“ tajné spoločenstvo. A takisto tu nejde absolútne ani o finančný profit, tomu sme na míle vzdialení. Je to cesta úplne vzdialená nejakým komerčným kurzom. Toto všetko bolo veľmi zaujímavé a práve vďaka týmto vlastnostiam som sa tu okamžite cítila veľmi prirodzene.

Moja cesta na úroveň Majstra bola (u všetkých nás troch) vo veľkej miere o bojoch seba samých so sebou samými. Viac než o samotnom záujme o mágiu, ktorý prišiel až časom. Ale odjakživa sme horeli skôr len tým pomalším, ale relatívne stálym plamienkom. Ako sa hovorí, možno je lepší menší stabilný plameň, ako zahorieť a vyhorieť (ako sa to nanešťastie stalo niektorým kolegom). Aj keď uznávam, že viac disciplíny a snaživosti by nám neuškodilo, ani vtedy, ani teraz. Aby ten plamienok iba netlel a raz až nevyhasol. Mágia však jednoducho nebola pre nás TOP prioritou. Viac sme si tu riešili naše osobné životy. A čo sa mňa týka, ja som bola hlavne rada, že mám v podstate prvý krát v mojom čudnom samotárskom živote nejakú „partiu“ a kamošov.

Prešli mesiace, prešli roky… Boli plné osobnostných zmien.

To by ale bol už príliš dlhý opis.

Čo sa týka výučby, na tomto mieste chcem vyjadriť uznanie a obdiv kolegyni MNR Maat za jej snahu a trpezlivosť pri výučbe, ktorej pri nás potrebovala neúrekom. Bola proste „iný level“, ako my vtedy. Na jej vysokú odbornosť sme v danom čase nedisponovali potrebnou kapacitou.

Ďalej chcem poďakovať kolegyni Majsterke Tii, ktorá nám dala prvé zasvätenie do Reiki, čo bolo pre mňa niečo fascinujúce, bolo to moje prvé zasvätenie a prvý energetický zásah a vyriešilo sa tým viacero mojich zdravotných problémov a odvtedy lepšie vnímam a chápem energie.

Ďalej veľmi ďakujem a vysoko oceňujem kolegov Majstra Theosa a Majsterku Sáru, za ich tvorivý a trpezlivý prístup k výučbe. Theos a Sára sú tí, ktorých pričinením sa vo mne začalo otvárať viac chápania sveta mágie a prvé praktické schopnosti a viac záujmu… Pripravili nás na skúšky na žiacky stupeň 3 – Čakateľ na stupeň Majster. Tieto skúšky sa po prvýkrát v histórii Selekcie diali „vo veľkom štýle“ a podobali sa už na majstrovské skúšky a to teoretickou aj praktickou časťou.

Nad to všetko ďakujem Veľkňazovi Ašaratovi, ktorý aj kolegov a aj mňa sprevádzal životom a svojimi radami, aj ako odborník na ľudské vnútro, aj ako človek a priateľ. Jeho jemný mentoring a rady vo mne pomohli odštartovať šnúru premien a uzdravovania sa zo spárov dávnej depresie.

Taktiež stál pri mojich krízach, kedy som si kládla otázku, či vôbec mám zostať v Selekcii – či tu nie som zbytočný element. To on mi vysvetlil, že Selekcia nie je iba o štúdiu a praktizovaní mágie. Jednak z toho pohľadu, že máme aj liečiteľské alebo alternatívne smery, a tam dá toho veľa vtesnať. Avšak ešte nad to, Selekcia je viac, je o vzájomnej podpore. Máme tu kolegov, ktorí nie sú ani mágovia, ani liečitelia, ale jednoducho sú tu ako podpora – podporujú to, čomu veria, a kolegov, ktorí sú v mágii doma a vedia, čo robia.

A tak sa moje ego upokojilo – lebo to porovnávanie sa s inými bolo len o egu a emocionálna strunka, čo sa neprestajne ozývala, bol pocit menejcennosti. A hoci sama som sa podceňovala ba až odsudzovala, zo strany spoločenstva nikdy nikto nebol ani za máčny máčik odsudzovaný za to, že v našej skupine ideme v mágii „od nuly“. Naopak stretla som iba ľudí, ktorí učia, ktorí vedia chápať, a dávajú, čo môžu. Naučila som sa sama seba prijať, trpezlivo, aj tú úroveň, ako na tom reálne som, a menej si vykresľovať akékoľvek predstavy. Dovolila som si tu iba jednoducho byť, keď sa dá, tak sa niečo naučiť, keď sa dá pomôcť, tak pomôcť, keď potrebujem, tak nechať si pomôcť. A byť súčasťou „projektu“, ktorý trvá už tisícročia a niečo na tom ma vnútorne oslovuje.

A nechala som mágiu, aby sa mi voľne a prirodzene dostávala do krvi. Napriek dvom veľkým prekážkam – lenivosť a racionalizmus.

A v podstate namiesto toho, čo som pôvodne očakávala – že začnem lietať niekde v oblakoch mimo reality – naopak som sa naučila žiť v realite a stáť nohami na zemi. Skôr, než som sa mohla stať mágom, som sama seba prijala a naplno sa stala človekom. A prinieslo mi to väčšiu vnútornú silu a rovnováhu, ktorú som vedela následne použiť aj na poli mágie.

3. Udalosti uplynulého vyše roka

Žiaľ, uplynulý vyše rok prišlo ťažšie obdobie aj pre Selekciu. Ľudia vždy prichádzali a odchádzali a teraz veľa ľudí odišlo. Nepriateľ zasadil rany zvnútra aj zvonka, niektoré pevné priateľstvá sa rozpadli, v Centrále sa diali opakované technické problémy, z paralelných svetov prišiel vplyv Prázdna, následne prišla „koronakríza“… Sypal sa jeden problém za druhým.

Veľkňazi Selekcie pre každého z nás (aj pre členov s pozastaveným členstvom) vytvorili ochranné amulety proti neželaným vplyvom z paralelných svetov. A držať ten svoj v dlaniach, to bolo pre mňa naozaj niečo krásne a vtedy som sa začala tak naozaj hlboko cítiť prepojená so Selekciou a chránená silou celku.

V tomto zvláštnom období si predsa len našiel Ašarat cestičku k preklenutiu priepasti všeobecnej otupenosti, a to formou príbehu Trevor. Ja som mala príležitosť a česť robiť gramatickú korektúru tomuto neskutočnému dielu, vďaka čomu som ho čítala úplne inak, než keby som to bola čítala len očami a nie tak dôkladne. Mala som možnosť priamo pracovať, interagovať s textom, hoci len cez detaily, ale vstupovať tak viac akoby do jeho hĺbky. Ak som Trevora opravovala pred spaním, príbeh pokračoval v mojich snoch. Malo to takto úplne inú príchuť, a mágia mi pozvoľna dokázala prísť hlbšie pod kožu a pôsobiť vo mne živšie. Toto sa potom opakovalo aj pri ďalších knihách. Ašarat, ďakujem Ti za túto príležitosť môcť Ti pomôcť týmto opravovaním, bol to prospech pre obe strany, naozaj som z čítania vedela takto oveľa viac vyťažiť.

Omnoho lepšie sa mi potom pracovalo, keď situácia opäť dovolila pokračovať v praktickej výučbe a začali sme trénovať nové cvičenia, či na cintoríne, či v centrále spoločenstva….

Akoby medzitým niečo vo mne nenápadne dozrelo a nabrala som viac sily.

Medzitým nás dobehla kolegyňa Vhiolynta, ktorej ohnivá túžba po poznaní nepozná hraníc a dokáže spáliť čokoľvek, čo by jej stálo v ceste. Často je pre mňa príkladom, a zrkadlom toho, čo by mohlo byť, keby som svojmu vnútru dovolila aj ja vzplanúť takýmto ohňom. Nad toto všetko je ale nesmierny tímový hráč a jej motor má silu potiahnuť vpred celú skupinku. Je zaujímavým energetickým spestrením našej doposiaľ „komótnej“ výučbovej skupiny a je pre mňa obrovským vzorom a učiteľkou a aj keď ma sem-tam jej starostlivosť a intenzívna nápomocnosť hnevá, práve vďaka nej som uvidela moje vlastné nedostatky a rezervy. Pre svoju vytrvalosť, ale aj skromnosť a ochotu pomôcť má môj úprimný, veľký rešpekt. <3

A tak sme, teraz už štyria, v novembri prišli pred veľkú bránu. Tá brána stála pred nami už dlhý čas. Toľkokrát som sa na ňu dívala, toľkokrát som o nej počula alebo hovorila – no neponáhľala som sa k nej, hoci iní za ňou utekajú. Bola to brána k hierarchickému stupňu Majster. Pre mňa bola táto méta tak vznešená, že som naozaj dlhý čas ani neverila, že by mohla byť určená práve pre mňa.

Keď sa pozriem späť, vidím kus cesty a kus premeny. No samozrejme, čím viac toho viem, tým viac si uvedomujem, aké mám neopísateľné medzery a čo všetko ešte neviem a nedokážem.

Ale tak to má byť.

Novembrové majstrovské skúšky som zvládla ku svojej spokojnosti. Náhodný výber otázok sa mi podaril, sada otázok mi vyhovovala, praktickou časťou som prešla dôstojne, a hlavne som si dokázala udržať potrebné vyrovnané vnútorné rozpoloženie… Proste tá práca na sebe sa mi zúročila a skúšky preukázali, že som hodná stupňa Majster, mám slušné základy a teraz ma čaká ďalšia práca a transformácia do vyzretého Majstra.

Zasvätenie som prijala od Najvyššieho Veľkňaza Ašarata. Po zasvätení som mala hlavne fyzické prejavy, že mi chvíľku po zasvätení začalo byť teda poriadne horúco a aj potom celú noc som sa varila. Bola to sila, celá som vibrovala, horelo mi čelo, cítila som pár dní, ako keby som mala na rukách neviditeľné rany. Ako keď kresťanskí mystici mali stigmy. Ašarat kedysi niekoho aj reálne pri zasväcovaní popálil tou silnou energiou. Potom som najbližšie dni prežívala také dojatie a s radosťou a s úctou som myslela na to, že som nositeľom mágie. Aj ja a aj moji kolegovia. Že sme živými schránkami a nositeľmi mágie nášho spoločenstva.

A potom samozrejme zas prišiel všedný život a jeho problémy. 🙂 Potom som pár týždňov vôbec nemala chuť nejako riešiť mágiu a ponorila som sa hlavne do tej úrovne civilného človeka a prežívala som si veľa rôznych vecí a rôznych stavov, chvíľu extatických, chvíľu depresívnych, ale to už nesúviselo so zasvätením, ale so stresom a množstvom pracovných a študijných povinností. Avšak… od momentu zasvätenia, akonáhle začnem myslieť a nalaďovať sa na to zasvätenie, tak znovu cítim teplo v dlaniach, že sa mi proste zapnú ruky. Aj teraz. Keď tieto veci píšem. Tak uvidíme, čo bude potom prakticky, či sa mi bude ľahšie robiť s energiami.

Momentálne je mojou veľkou túžbou pochopiť prácu so živlom vetra a prácu s mantrou „Ichlátum omni“. A takisto naučiť sa používať a tvoriť kliatby. Čo už aj preberáme s VK Ašaratom a sú to naozaj veľmi veľmi veľmi zaujímavé veci. A taktiež zvládnuť techniku vnútorného ticha, tiež techniku umierania a pochopiť „nevedomé vedomie“ mŕtveho.

4. Vízia

Z každého vzletu človek vždy vytriezvie. Ja som introvert a vo svojom vnútri všetko prežívam dosť silno, ale navonok to často neviem dať najavo. Snáď sa mi ale niečo z toho podarilo vložiť do tohto príbehu. Tým, že som emócie dlho nevedela dávať najavo, zvykli ma premáhať. A preto, že emócie boli mojou silnou i slabou stránkou (ako u skoro každého človeka), venovala som sa aj im v téme mojej majstrovskej práce.

Vybrala som si nové meno – ANAT – ktoré je pre mňa symbolom ďalšieho smerovania. Predstavuje pre mňa obrovskú silu a autoritu, zosobňuje tú Bytosť, ktorou som v skutočnosti vo vnútri. Učím sa priviesť ju na povrch. Bytosť ukrytú pod kabátmi ľudskosti.

Emócie sú energetická nálož, no nie sú nič viac, len emócie. Vládcom je vôľa, rozhodnutie.

Slová môžeme napísať hocijako pekne, no realita sa aj tak vždy ukáže v skutočných činoch a rozhodnutiach. Rozhodne i trpezlivosť a vytrvalosť človeka.

Aj tak však napíšem ešte pár pekných slov.

Veľmi si vážim to všetko, čo mi Selekcia už doteraz dala – asi to najdôležitejšie zo všetkého je viac vnútornej rovnováhy a sily. Keď som prišla do Selekcie, bola som zranené a ustráchané dieťatko, loďka rozkolísaná na búrkovom mori. No po pár rokoch som začala pociťovať vnútri niečo nové, čo vo mne nikdy, nikdy predtým počas celého môjho života nebolo. Je to niečo pevné, stabilné a silné, akoby sa moje rozletené vnútro konečne dokázalo postaviť nohami na pevnú základňu. Ako malá rastlinka, vyrástla vo mne jemná a kľudná spokojnosť, fokus, nasmerovanie, sebadôvera. Akékoľvek pocity ma postretnú počas ľudských dní, výkyvy sú krátkodobé a v podstate akosi povrchové, ale kdesi na pozadí, vnútri, už ostáva taký pokoj, že som tam, kde mám byť a našla som moju cestu. Namiesto toho, aby som uletela niekam do oblakov, naučila som sa naopak pevne stáť nohami na zemi. Nie, ani zďaleka mi nie sú jasné všetky detaily púte a aj moja budúcnosť je pred mojimi ľudskými očami väčšinou tajomne ponorená do hmly, ale konečne cítim, že smer mám správny a že mám silu cez všetko kráčať stále ďalej. To je to najcennejšie, čo som dostala.

To najcennejšie je veriť sebe, veriť svojej duši. Ísť vpred, vnímať, učiť sa, nikdy sa nevzdávať, prekonávať strach a prekážky. Verím aj ľuďom, ktorých som spoznala, dušiam, ktoré kráčajú po mojom boku. Vonku vo svete ale aj tu v Selekcii. A verím aj dušiam tých ľudí, ktorí boli tu v spoločenstve, nech už v minulosti nieslo akékoľvek meno, tie stáročia a tisícročia predo mnou. Verím v hodnotu učenia, ktorého sú Selekcia a Anách nositeľom a strážcom. S istotou nie je možné povedať či dokázať, či toto spoločenstvo a ten svet skrytý za ním, či je toto domov mojej duše. Možno to raz budem vedieť, možno vtedy, keď raz dôjdem až na vrchol tejto cesty na Ohnivú horu. No som presvedčená, že sila, ktorú som v sebe začala cítiť, nie je iba moja vlastná, je to sila celku, ktorá sa rozlieva na všetky jeho súčasti.

A ja ĎAKUJEM všetkým mojim kolegom, že ste tu všetci presne takí akí ste a že ste do môjho života vliali pestré farby.

To bol môj príbeh. Takto som prišla k bráne HS4 a prešla ňou – a tam v diaľke už čaká ďalšia.

Ideme ďalej. V príjemne rozrastenej skupinke spolu s MNR Taranisom, MNR Vhiolyntou, Majstrom Regulusom a Majstrom Cháronom.

Chcem vystúpiť na vrchol Ohnivej hory.

Tagy: , ,

Tento príspevok bol odoslaný v Saturday, January 2nd, 2021 o 11:51 a je zaradený pod Postrehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

5 komentárov

 1 

Kolegyňa Anat, ďakujem za úprimné slová. Po pravde som bol zvedavý nakoľko sa otvoríš a napíšeš o sebe úprimne to, čo bolo. Som v celku spokojný, pretože niektoré veci tak, ako ostali nevypovedané, nenapísané tak aj majú ostať. Nakoniec, ale máš pravdu, boli ste také ustráchané mačiatka, ktorým v prvom rade bolo treba najprv pomôcť vrátiť sa do života a až v druhom rade niečo ich učiť. No teraz stojíte na svojich nohách pevne v živote ste urobili zmeny a tým ste sa stali úplne plnohodnotnými členmi Selekcie a plnohodnotnými majstrami. Stúpajte ďalej a stanete sa raz veľkňazmi a tým aj členmi Anách. Každý Veľkňaz sa stáva súčasťou Anách. Verím, že k tomu raz dôjde.

January 2nd, 2021 at 12:28
 2 

Kolegyňa Anat, skladám obdiv Tvojej otvorenej a odvážnej výpovedi o ceste na stupeň Majster spoločenstva Selekcia. Mám pred očami tento úžasný proces premeny a teší ma že jednu dôležitú bránu si už prekročila...

January 3rd, 2021 at 14:37
 3 

Milá kolegyňa Anat, teším sa z našej spoločnej cesty. Tvoj príbeh je cestou poznania svojich možností a ich postupné zvládnutie.
Všetci sme na takejto ceste. Teraz je nás viac a o to je vzájomnosť a spolupatričnosť pevnejšia.
... a za tie slová veľmi, veľmi ďakujem.... sú pre mňa veľmi vzácne...

January 3rd, 2021 at 18:27
 4 

Toto je skutočne z hĺbky duše písané. Je to najlepší príspevok za veľmi dlhé obdobie.

January 7th, 2021 at 11:48
 5 

K tomuto príspevku som sa dostala o dosť neskor, ako som chcela, ale niekedy je lepšie si počkať na tú správnu atmosféru.

Anat, čítanie Tvojich riadkov je pre mňa vždy zážitok, lebo vieš do slov krásne vložiť kúsok seba. Zaspomínala som si pri tejto Tvojej rekapitulácii aj na svoju minulosť a tiež na svoje kostrbaté začiatky na tejto ceste, na momenty, ktoré by som najradsej vymazala z pamäte národa, aj na tie, ktoré stali za to. Ale jedno máme spoločné - nebyť všetkého toho, čo nás do dnešného dňa postretlo, neboli by sme tým, kým sme.

Vnútorne ma teší, že začínaš v sebe objavovať to, čo som si ja všimla už davno - skrytú silu, ktorá sa nemala cez všetky nánosy ako prejaviť. Ak sa Ti podari ju správne rozvíjať a usmerňovať, myslím, že sa ešte párkrát stretneme pri odovzdávaní povyšovacieho dekrétu a zasvätenia 🙂
Držím Ti palce 🙂

January 10th, 2021 at 23:33

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.