Slnečné lúče, ktoré v ten deň vyšli z poza oblakov príjemne hriali. Vzduchom, pomaličky ale isto bolo cítiť prichádzajúcu jar.

V malom parku na okraji mesta sa prechádzal starší muž so svojim psom. Ako som ho tak pozoroval, všimol si, že ho sledujem. Nenechal sa rušiť mojím pohľadom a svoju pozornosť venoval naďalej prechádzke so svojim miláčikom.
V diaľke som zazrel mladého muža ktorý šiel naproti tomu staršiemu pánovi, ktorý venčil psa. Ako sa stretli podali si ruka a posadili sa na lavičku poblíž chodníka. Pánov pes sa ďalej voľne pohyboval po parku a jeho pán mal priestor na diskusiu s mladým mužom. Ja som to celé pozoroval z diaľky. Starší muž vytiahol z igelitovej tašky skicovací papier a mastné pastelky.
Bolo mi jasné, že sa bude kresliť alebo niečo písať. No vzhľadom nato, že v tomto prípade som si písanie zobral na starosť ja, tak v tomto príbehu si starší pán vybral kreslenie. Mladší muž sa zahľadel na toho staršieho a opýtal sa: „Budeme kresliť?“. On na to: „Začneme tak, že začnem ja a potom si budeš kresliť ty, dobre?“. Mladý muž súhlasil. Starší muž sa na neho pozrel a povedal: „Daj mi tému.“. Mladík začal premýšľať a hĺbať. Po chvíli čakania, sa ho starší muž opýtal: „Tak? Čo Ti mám nakresliť?“. Mladík sa pozrel na neho a povedal „Neviem, no skús napríklad krajinku.“ Muž prijal motív a zahľadel sa do skicaku a začal tvoriť. Mladík pozoroval ako začal kresliť oblaky, slnko, postupne hory, lúky, lesy, čistinku, domy, ľudí a život ako taký. Mladík bol v úžase, ale postupne si začal uvedomovať, že oblaky sú žlté a nie modré, slnko, že je červené, tráva modrá a celá krajina pôsobí zvláštne, dokonca aj ľudia v nej vyzerali inak ako v skutočnosti. Starší chlapík s úsmevom na tvári menil pastelku za pastelkou a bol zaujatí motívom mladíka, ktorý maľoval. Ten sa len pozeral a v jeho očiach sa začala vyjavovať skrytá neistota, pretože skutočnosť obrazu sa začala podobať úplne niečomu inému, ako tomu, čo si on pri myšlienke tvorby motívu, ktorý povedal staršiemu pánovi sám v sebe vytvoril. Túto svoju neistotu však nechcel dať staršiemu mužovi najavo a tak sa rozhodol, že si aspoň navonok zachová vnútorný kľud a prehovoril: „Ale veď ako to kreslíš, veď predsa oblaky majú inú farbu než je červená, a celkovo, veď všetko kreslíš inak, ako to v skutočnosti je, dokonca ešte aj tie kopce a ľudia majú úplne odlišný tvar! Veď keď si zoberieš, tak pokiaľ sa nato, niekto z ľudí bude pozerať, tak to nik nepochopí ako krajinku, ale len ako nejakú farebnú, síce peknú ale nič nehovoriacu scenériu.“. Muž videl, že mladík skrýval svoj chaos mysle a svoju slabosť a strach len za reč obalenú do objektívnych informácii s cieľom podporiť síce starcove myšlienky tak, aby si on sám začal meniť podľa jeho sladkých slov svoj vlastný pohľad tak, aby ho prispôsobil jeho chaotickému pohľadu mysle, ktorá mala navonok prejav kvázi vyrovnaného jedinca s objektívnym stanoviskom. A tak sa len pousmial a mladíkovi povedal: „Áno, máš pravdu, v podstate nie je to krajinka podľa tvojho obrazu, no ale tak, nie každá krajinka je taká, ako si práve ty myslíš, že je. Existuje mnoho pohľadov na jednu a pritom tú istú vec. Akceptujem tvoj názor, ale tvoju formu prezentácie nie.“ Mladík sa urazeno s tichou výčitkou pozrel na muža a prehovoril „akú formu prezentácie? O čo Ti ide? Veď ja som Ti nič zlé nepovedal, mne sa ten obrázok páči, ale skrátka ma zaujíma prečo to kreslíš tak, ako to kreslíš s tým, že chcem pochopiť tvoje uvažovanie.“ . Starší muž vedel, že sa začal obraňovať, čím potreboval stabilizovať svoju rozháranú myseľ, čo mu bolo darmo platné. Ako som stál a pozoroval celú túto ich situáciu, tak som si všimol, ako išiel okolo mladý manželský pár s asi tak 5 ročnou dcérkou. Tá sa pristavila pri staršom a mladšom mužovi. Starší muž sa jej prihovoril a ukázal jej jeho obrázok. Malému dievčatku zažiarili oči a vytrhla obrázok aj s pastelkou mužovi z rúk. Sadla si na zem a začala kresliť cez to celé „dielko“ kruhy čiernou farbou pastelky. Mladík bol zase pri tom pohľade zdesený, že zrazu tak krásny obrázok ponechá starší muž niekomu len tak pre zábavu. Ten sa len usmieval na dieťa, ktoré si kreslilo v tej chvíli neznámi motív jej mysle, ktorý ju sprvoti napadal. Pozeral pritom aj na mladíka, ktorý mal v očiach chaos, zmätok a povedal mu: „Milí môj, každý z nás má svoj svet a pohľad naň. Ja som rád, že som vytvoril niečo na tvoj motív a taktiež ma teší, že niekto dokončil celú tu myšlienku práve tak ako tamto dievčatko. Muž sa pootočil a zobral skicaky položené vedľa neho. Vytrhol jednen čistý list, vzal pastelky a podal ich mladíkovy so skicakom v ruke so slovami: „Nech sa Ti páči priateľu. Ja som si svoje dnes splnil. Zober si tento skicak a pastelky a namaľuj si svoj vlastný vnútorný svet, ak to ešte vlastné dokážeš.“ Po týchto slovách sa chlapík postavil, zapískal na psa a šiel s pokojom ako prišiel do parku pomaly chodníkom preč, domov. Mladík sedel na lavičke sám. Dcérka utekala za rodičmi, ktorý išli popredu, ponechávajúc ju koncentrovanú na maľovanie. Mladík sa rozplakal. Po chvíle začal premýšľať, či nevytiahne mobil a nezavolá niekomu, aby sa vyrozprával. Neučinil tak, bol si vedomí, žeby sa chcel len utvrdiť v názore, že čo si myslel, bolo správne a vedel, žeby len vskutku hľadal niekoho, kto ho podporí v tom, aby daný fakt, situáciu, ktorá vznikla videl tak, ako to chce jeho myseľ a tak sedel tam na tej lavičke pod stromom a dlhé hodiny pozeral na ten čistý list a hlavou mu prechádzali okrem mňa aj kvantá iných myšlienok a to nie len o krajinke. Ja som si z vačku kabáta vytiahol krabičku cigariet, zapálil som si cigaretu a pomaly som kráčal ako ten starec domov v myšlienkach so spomienkou na moje detstvo, keď som bol ešte malý chlapček s čistou a jasnou mysľou.

Tagy: Myseľ