Rozmýšľala som ako vniesť do písaných slov to, čo by som nám všetkým už dlhšiu dobu tak rada povedala.
Nachádzame sa na určitom mieste na ktoré sme prišli dobrovoľne. Povedala by som, že pre niektorých dokonca nebolo ľahké sa sem dostať. Hovorím o Spoločenstve. Pre niekoho životný smer, osudová línia a pre iného možno len kontrolný bod v jeho živote, niečo čo musí skúsiť. Prečo sme sem vlastne prišli? Pamätáte si to ešte? Viete sa rozpamätať na vaše pocity ktoré ste mali keď ste tu začínali? – Keď ste začínali vo svojom vnútri tušiť a neskôr cítiť, že toto je to miesto a toto je ten správny smer pre vašu bytosť? A čo sa vo vás odvtedy zmenilo? Čím sa prekryl alebo kam sa stratil ten „kompas“?
Tak ako všade medzi ľuďmi, narazila kosa na kameň. Začali sme vnímať ľudskosť namiesto bytostí v nás. A všetky naše ľudské zložky, vlastnosti, povahové črty a danosti, prevážili a prekričali vnútro- tú bájnu bytosť. Dali sme im mená, oslovujeme sa nimi, „prepíname“ sa do nich, ale nevnímame ich v sebe navzájom, sledujeme len povrchové vrstvy ľudskosti. Dívame sa na človeka namiesto toho, aby sme sa skúsili pozrieť „do“ človeka a vidieť to, čo vidieť máme. Nedajme sa popliesť tou ľudskou stránkou, všetkými vrstvami, nánosmi našich pováh. Niektorí si s tým nevieme dať zatiaľ rady a narábame s nimi neohrabane, nechávame ich nad nami vládnuť a často krát neželane víťaziť. Bez toho, aby sme to vôbec zbadali a uvedomili si to. Tá bytosť v každom z nás je to, čo by sme sa mohli už pomaly pokúšať v sebe navzájom nájsť a cítiť.

Vezmite si ako strašne sa ukracujeme o poznanie ak vnímame len povrch. A zároveň – akí sme tým pádom povrchní. Človek si povie „no a čo?, nebudem sa namáhať s vhľadom, nemám čas sa pozastavovať nad nejakými bytosťami, JA musím napredovať MOJÍM smerom, v MOJICH veciach“ atď. A teraz si vezmime, že tento postoj hoci len čiastočne zaujmeme všetci, absolútne všetci… Lebo predsa – „je taká doba, žije sa rýchlo, na nič nie je čas, prečo by som ho mal/a mať ja, zvyšujem si cenu ak dám na vedomie že nemám čas,“ a tak podobne… Zastavme sa. Zastavme sa, lebo hovorí z nás práve tá povrchná ľudskosť. A obráťme svoju pozornosť do seba. Nie egom. Ale v takej neutralite akej sme len schopní. Pozrime sa s odstupom a nadhľadom, bez rozhorčení, pocitu krivdy, bez zbytočných emócií. Pozrime sa inými očami.

Kde to v nás drieme? Kde v nás je tá toľko hľadaná zložka pre Spoločenstvo – teda pre nás! , ktorá v našich bytostiach dokáže vyvolať spolupatričnosť? V stredoveku mala svoj význam známa veta „Za boha a za kráľovnú!“ – nech bohom je hocikto a vladárom rovnako. Kam sa tá pohnútka podela dnes? Že nemáme stredovek, že je iná doba? Pravdaže je iná  🙂  ale dobu vždy vytvára jedine človek, doba sa „nedeje“ len tak sama, naše bytosti sú prastaré a mali by si teda pamätať… Mnohí sme sa dali na cestu štúdia mágie, to je veda stará ako ľudstvo samo. Dnes tú vetu môžeme parafrázovať a ja sa pýtam – dokážeme ju skutočne pochopiť vnútrom? Nielen čítať a rozumieť, ale cítiť význam slov niekde hlboko vo svojom vnútri. Máme v sebe toľko síl, aby sme pochopili? Tu totiž platí, že gram odvahy zaváži viac ako desať kíl diplomatickej opatrnosti. Nechýba nám náhodou odvaha? Odvaha byť viac ako len do počtu, odvaha nájsť v sebe silu a byť za ňu zodpovedný, odvaha odoprieť si, odvaha tvoriť celok, občas získať, občas stratiť, bez nároku na benefity. Lebo taká je aj mágia.

Princíp reciprocity netkvie v jednosmernosti ani prehnanej „dnešnodobej“ vypočítavosti. Veľké veci nemajú zrod v kriku a emotívnych vyhláseniach – rodia sa a zotrvávajú v tichej pokore, úcte a v zmysle pre spolupatričnosť, kde každý činí to, čo je v jeho silách – nech je to akéhokoľvek rozmeru. Až človek prestane súťažiť s inými, stane sa sám sebou. Nájdime v sebe ten gram odvahy a skúsme sa rozpamätať navzájom na bytosti ktoré v nás sú. Verte, že je o čo stáť. A nikdy nepochybujme, že sami nedokážeme niečo zmeniť – nič iné ako jednotlivci totiž svet nikdy nezmenilo… Tak teda vnímajme tie prastaré bytosti v nás a vnesme ich do jedného celku. Do celku skrytého v označení Spoločenstvo. A skúsme precítiť tieto slová a ich skutočný, hlbší význam. Je najvyšší čas.

Tagy: čierna mágia, Mágia