Na vyslovenú žiadosť sa úporne snažím nájsť aspoň jedno malé negatívum ktoré by mohlo či malo poslúžiť v najlepšom prípade ako konštruktívna kritika, ale… márne. Akokoľvek sa snažím loviť v pamäti a pocitoch, nie je vôbec nič čo by som zo svojho pohľadu dokázala vytknúť a vyhodnotiť ako rušivé, nedostatočné, nezvládnuté alebo odpudzujúce.

Hoci som mala radosť z toho že sa mi podarilo nejakým zázrakom dostať do Spoločenstva, na danú „akciu“ som sa priveľmi vopred netešila, pretože som nemala ani zdanie čo vlastne budem mať zvládať a ako to zvládnem. S pribúdajúcim časom, ako sa tak blížila ôsma večerná hodina, som vo svojich pocitoch vedela jasne zadefinovať strémované očakávanie toho čo má nastať. Tento pocit sa však stratil takmer „lusknutím prsta“ v momente, keď som na pokyn vykročila za „svetluškou“, ktorá ma bezpečne previedla celou trasou až do cieľa. Postavila som sa vedľa svojich kolegov a kým sme čakali na zvyšných dvoch, porozhliadla som sa toľko, koľko mi dovolila kapucňa plášťa. Po pár sekundách čakania ma premkol pocit, že tá miestnosť v ktorej stojíme je skoro až „nereálna“. Na jednej strane som samozrejme vnímala všetky viditeľné predmety pred sebou, no na strane druhej som mala pocit, že všade navôkol je „vákuum“. Ak sa niekedy zvykne povedať slovné spojenie že „zastavil sa čas“, tu som mala pocit, akoby sa „zastavil“ priestor, hoci fyzicky som v tom danom čase necítila nič neobvyklé či nepríjemne. Nasledoval príhovor, ktorý – pokiaľ som sa nezačala sústrediť na počiatočné slová – bol klasickým príjemne počúvateľným hovoreným slovom. No po chvíli keď som sa dokázala konečne započúvať, na mňa zapôsobila hĺbka daných slov – niesli v sebe mnoho a zapôsobili. Príhovor do duše. Po príchode všetkých, ktorí na ceremónii boli zúčastnení, sa energia začala celkom výrazne meniť. Možno sa v skutočnosti vôbec nič meniť nezačalo, možno to bol len môj subjektívny vnem ovplyvnený vážnosťou danej chvíle, neviem to zatiaľ sama zodpovedne posúdiť. No mala som pocit, že chvíľu ma to jemne tlačí alebo skôr ťahá k zemi, dlane mi obrazne povedané horeli, chvíľami som mala pocit že mám na hrudi založený ohník, o pár sekúnd neskôr ma začala bolieť hlava a hneď aj prestala, následne sa tieto pocity prestriedali s pocitom že možno neudržím dokonalú rovnováhu. Mozog a jeho logické uvažovanie na seba nenechali vôbec dlho čakať – preletela mi hlavou myšlienka, že to je logické, nakoľko vonku už asi začalo pršať a možno som v tento deň pila málo tekutín a tak všetky pocity sú logicky vysvetliteľné a možno ich ľahko predpokladať a tak nemám hľadať niekde niečo čo tam možno nie je. Ale moje vnútro to niekde vo svojej hĺbke cítilo predsa len inak. Čím viac som na seba tlačila a snažila sa tie pocity prebiť, tým bol výsledok biednejší. Až v jeden moment prišla myšlienka na vnútorné vyváženie. Prestala som bojovať so sebou, s rovnováhou, logikou a čímkoľvek čo som v priebehu ďalších chvíľ pocítila a prijala som všetko ako fakt daného priestoru a danej chvíle bez odporu. Akonáhle som tak učinila a „nechala“ dané sily pôsobiť bez povšimnutia následných pocitov, všetko sa razom zjednodušilo. Pocit maličkej trémy sa dostavil ešte raz v momente keď som bola vyzvaná na zloženie prísahy. Mala som obavy aby som nepoplietla hoci aj čítaný text. Pamätám si, že najvýraznejší a doteraz nepoznaný pocit som zažila v miestnosti s tieňmi. Po úklone a krátkom predstavení sa tieňom ma premkol pocit úžasnej úcty a prirodzeného rešpektu a po chvíli som zbadala, že stena na ktorú sa pozerám je z nejakého dôvodu svetlá (akoby osvetlená, ale v žiadnom prípade nie baterkou či lampášom). Videla som na stene, ktorá mala byť „za normálnych okolností“ tmavá ako noc, svetlé miesto, ktoré nebolo vôbec žltooranžové (svetlo aké vychádza zo zapálených sviečok, ktorých bolo zopár rozmiestnených vo vedľajšej miestnosti). Sálal z toho svetlého kúska steny taký „ohraničený“ chlad. V ten moment ma však toto vôbec neprekvapilo, zvláštne mi to začalo pripadať až neskôr keď som nad tým rozmýšľala. Ak ma niečo ešte stihlo v tejto „tieňovej“ miestnosti prekvapiť, tak to bol pocit v rukách. Ako som stála pred stenou a sledovala svetlú mapu na nej, začala som vnímať, že sú moje ruky akoby ťahané smerom k stene a stratili svoju váhu. Bol to „beztiažový“ stav rúk, ktoré niečo jemne a nenásilne priťahovalo k stene. Nebolo to nepríjemné ani ma to nevystavilo pocitom strachu či obáv, čomu sa teraz s odstupom času hádam aj trošku čudujem, no…na druhej strane…neviem presne odkiaľ sa vzal, ale mala som v tú chvíľu pocit absolútneho bezpečia.

Čo sa týka dojmov – celkových z celého víkendu…bolo ich dosť a ťažko všetko vtesnať to textu tak, aby nebol otravný svojou dĺžkou. Snáď v chronologicky najprednejšom rade bolo pre mňa prekvapujúce, že som mala pocit, že sa všetci dávno poznáme. Znie to ako klišé, ale skutočne tomu tak bolo. Mala som po pár chvíľach dojem, že každý kto sme tam, sme už niekedy niekde spolu existovali. Nebolo to tým, že by mi tváre prišli byť povedomé (to práve vôbec), alebo tým, že sme sa ocitli na jednom mieste s rovnakými záujmami. Mne to prišlo ako taký „návrat“ po dlhej, strašne dlhej služobnej ceste, z ktorej si každý niečo priniesol. Vrátili sme sa k sebe obohatení o niečo a pritom znova tak začiatočnícky hlúpi. Dopriala som si chvíľku na spoznanie a rozkľúčovanie týchto dojmov s tým, že som „logické“ a rýchle povrchné úsudky nechala stáť bokom, pretože najmä tie druhé sú často krát nebezpečné… Pre mňa osobne zaujímavý moment nastal, keď nás prišli vyzdvihnúť z miesta stretnutia. Pristúpili k nám dvaja páni a myslela som si, že sú obaja už dlhšie zo Spoločenstva. Na moje prekvapenie však jeden z nich patril k nám, k novým. A to najväčšie prekvapenie – pán ktorý sa nás spýtal (resp. nám oznámil) s úvodným úsmevom, že sa čakáme – ja som si v ten moment bola úplne ale úplne istá, že toto je sám Ašarat. Vyslovene mi to prišlo byť tak „pocitovo“ prirodzené že „áno áno, tak toto je Ašarat“. A skoro moje myšlienky zostali od nejakého divného dojatia paralyzované. Trvalo mi hodne dlho, kým som si sama sebe začala nadávať, že ako som vôbec na takúto pošetilosť mohla prísť – taká hlúposť predsa aby nás, nejaké zatiaľ husičky prišiel odviezť samotný najvyšší veľkňaz… Pochytil ma pocit skoro až zneváženia najvyššej hodnosti Spoločenstva. V duchu som si vynadala do všetkého aj nemožného. Vyhrala logika. Znova som neskôr už v učebni pár krát nadobudla sem-tam pocit, že to nie je Luis, ale Ašarat. Zastavila som tieto myšlienky pravdaže znova len a len logikou, ničím iným sa nedalo. Vnútro už ale bolo poriadne domotané, popletené a občas sa mi ten pocit tak pod chvíľou vrátil aj na základe toho, že som počúvala čo nám Luis všetko hovoril. Tam niekde medzi riadkami sa dali nájsť určité „vodítka“, ale nechcela som si nič namýšľať. Znova – nehľadať niečo tam kde to nemusí byť. Alebo to tam nakoniec aj bolo? Popravde… sama dodnes presne neviem… Tieto moje „pocitovo-logické“ špekulácie napokon na čas uzemnili dvaja kolegovia/učitelia, ktorí nás oboznamovali v úvode s hierarchiou Spoločenstva a na margo vyšších stupňov povedali, že s tými sa možno niektorí z nás, ktorí to nevzdajú a neutečú, osobne zoznámia možno až tak najskôr o rok – pravdepodobne. Logika považovala za potvrdené/vybavené a vnútorný pocit, ten si príliš povedať nedal, ale bol umlčaný.

Povedali sme si (resp. Luis nám porozprával) mnoho, ale skutočne mnoho. A záverom by som rada použila jednu jeho náramne výstižnú vetu – teraz ste sa dozvedeli a naučili viac ako kedykoľvek pred tým . 🙂

Tagy: ceremonial, maat, selekcia