Niekedy nás prepadne pocit, že sme toho už zažili oveľa viac, než len to, čo sme mali možnosť stihnúť v týchto posledných desaťročí súčasného života. Nie je to depresia ani smútok, len určitý druh melanchólie, ťažoba zo všetkého, čo si myseľ síce momentálne neuvedomuje a presne nepamätá, ale čo sa do duše odtlačilo a zanechalo to tam svoju nezmazateľnú pečať.

Je to množstvo podvedomých činov, ktoré opakujeme ako určitý vzorec ani nevieme prečo, postoje, ktoré máme vžité do svojho Ja a pritom nevieme presne určiť, odkiaľ vlastne pochádzajú, čo nás k nim doviedlo. To sú prejavy, ktoré si v bežnom živote ani neuvedomujeme, pokiaľ sa nezačneme zamýšľať nad pohnútkami, ktoré nás vedú k určitému konaniu a nenachádzame k nim žiadne logické odpovede.

A niekedy príde čas, keď to všetko na nás proste doľahne. Obvykle to netrvá dlho a ak vieme tento moment správne uchopiť, môže s ním preniknúť do nášho vedomia aj časť zabudnutých informácií a znalostí. Začneme si nejako spontánne uvedomovať, že so sebou nesieme batožinu oveľa ťažšiu, než by sa nám mohlo v tomto živote podariť nazbierať. Sú to veci dávno minulé, niektoré vyvolávajú jemný smútok, úsmev, môžu sa nám tlačiť do očí slzy. To je myslím príliš individuálne na to, aby sme to mohli len tak zadefinovať.

V mysli sa nám objaví niekoľko zábleskov, kratučkých obrazov, ktoré nepochádzajú z ničoho, čo vieme priradiť k svojim bežným spomienkam. Vyvoláva to  podobnú emocionálnu odozvu, ako spomienka na starého priateľa, s ktorým sme zažili dobré aj zlé a vieme, že naše cesty sa už nikdy neskrížia. Jemne trpký úsmev a pocit, že je toho proste príliš veľa.

S týmto momentom musíme narábať veľmi jemne, aby sme ho neprehlušili svojimi myšlienkami a násilnou snahou vnútiť si určité predstavy – veď kto by sa nevidel radšej na kráľovskom tróne, či v nablýskanej zbroji na koni, než pri umývaní špinavej dlážky. Ale svoju minulosť si nevyberáme a rozhodne na nej už teraz nič nezmeníme,  takže proste len prijímajme obrazy, ktoré sa nám pred očami objavujú. Možno nám nebudú dávať žiadny logický súvis, ani nejakú závratnú odpoveď na všetky tajomstvá života, vesmíru a vôbec, ale ak aj nič iné, je to veľmi zaujímavé cvičenie. A tu niekde sa nám môžu do vedomia dostať aj vedomosti a informácie, ktoré nás síce nikto v tomto živote neučil, ale vieme, že to tak proste je. Niektoré súvislosti sa nám môžu vyjasniť, časti puzzle do seba z ničoho nič zapadnú a my pochopíme niečo, čo nám predtým dlho unikalo.

V takýchto momentoch si uvedomíme, že je vlastne pre nás šťastím nepamätať si všetko, čo sme kedy prežili. Zabúdanie je dôležitá súčasť psychohygieny aj v bežnom chápaní života, nieto ešte pri téme minulých životov. Ťarchu toho všetkého, čo by sme so sebou museli nosiť každý deň vo svojej mysli, by sme skrátka zvládali len veľmi ťažko, ak vôbec. Všetky detaily, pekné, smutné, tragické spomienky, to všetko by nás ťažilo na každom kroku. Preto je dobré mať v duši len odtlačok toho, čo sme sa naučili vďaka okolnostiam, do ktorých sme sa dostali a v bežnom živote so sebou nevláčiť všetky spomienky. Z tohto odtlačku sa potom s trochou praxe dá “odliať” konkrétna spomienka, ktorú si chceme prinavrátiť.

Samozrejme, niečo iné je, keď máme konkrétnu nezvládnutú traumu alebo problém a chceme ho riešiť regresnou terapiou. Tá nám niekedy môže naozaj pomôcť odhaliť a vyjasniť súvislosti a prekonáme tak zdanlivo neprekonateľné prekážky. To už sme ale pri inej téme… 🙂

Tagy: Ezoterika, Minulé životy, reinkarnácia, Tara, Zamyslenia