Donatien, sedel v kresle a pozeral na tleljúce uhlíky v pahrebe. Jeho telo zmáhala únava a nedostatok spánku. Premýšľal nad rozhovormi, ktoré viedol s Claudeom. Stále sa vo svojich myšlienkach z dlhého večera pozastavoval pri momente, kedy sledoval Clauda, ako stojí pri otvorenom okne. Donatien od toho momentu nevedel dôjsť k záverom, ktoré by mu dávali jasnú predstavu, ktorú by dokázal akceptovať a pokojne zaspať. Po chvíli, sa jeho pohľad presunul ku oknu, pri ktorom stál nedávno Claude. Okno bolo zatvorené a v kresle pred ním nesedel nik. 

Nenechal sa unášať zmenami v pracovni, ktoré postrehol, a neprekvapilo ho ani to, že bol v pracovni sám. “Claude išiel určite spať.”, povedal si. Donatien pokojne a nerušene sedel naďalej v kresle. Bol unavený a predpokladal, že dané zmeny, ktoré zaznamenal v prietoroch pracovne, ako odchod Claudea a zatvorené okno, boli spojené s jeho únavou a značným nedostatkom spánku. Márne sa snažil ešte rozvíjať tok svojich myšlienok ale únava tela bola silnejšia a privretím oči tuho zaspal, a nechal sa unášať hlbokým spánkom.

Tma, ktorá pohltila jeho vedomie, odpútala jeho telo, a začal sa dostávať do spánkových cyklov. V tme sa postupne začali vytvárať siluety postáv tieňov, z ktorých sa postupne vytvárali postavy a okolo nich rástol svet tvorený snom v ktorom sa Donatien obklopený tmou prebúdzal do snovej reality. “Kto si?”, ozval sa hlas. Donatien vnímal len tmu a hlas, ktorý sa k nemu prihováral. Odpovedal: “Donatien”. Po chvíli ticha sa opäť vynoril hlas, ktorý mu položil ďalšiu otázku: “Kto ťa posiela?”. V tme bolo vyslovené Donatienom meno: “Althotas”. V tichu, rozhliejúcom sa večnosťou prichádzal zvuk pripomínajúci jemný nádych z ktorého vzišiel hlas, ktorý mu položil ďalšiu otázku: “Čo si želáš?”. Donatien v sne, ktorého bol súčasťou odpovedal: “Chcem vystúpiť na Ohnivú horu.”. Tajomný hlas pokračoval: “Na Ohnivú horu vedú strmé a ťažké chodníčky. Nebojíš sa vykročiť na ne?”. Donatien sa v sne vôbec nepozastavoval nad správnosťou odpovedí, jeho reakcie boli prirodzene sponténne, tak odpovedal: “Nebojím sa ničoho!”. 

V tomto momente, kedy sa neznámy hlas utíšil a nastala dlhšia odmlka v podobe ticha Donatien pocítil, že sa niekto k nemu blíži. Napätie, ktoré sa v ňom stupňovalo sa postupom času menilo na vnútorný strach. Vedel, že nesmie podlahnúť, ani ustúpiť voči vnútorným obavám, a tak ovládol pocit svojej neistoty prameniacej z neznáma. Postava sa priblížila a napriek tme v ktorej Donatien prežíval celú situáciu prišiel moment, kedy neznáma postava strhla tmavé vrece z jeho hlavy. Priestor, v ktorom sa nachádzal Donatien vyzeral ako podzemie starého hradu. Niekoľko postáv, zahalených v rúchach tvorilo kruh, v ktorého strede stál nahý markíz Donatien a oproti nemu stála zahalená postava v rúchu, ktorá držala kalich, ktorý mu podala na znak svojho rozhodnutia, ktoré učinil. Prijal kalich, odpil si a pocítil niečo, čo presahovalo hranice jeho snového vedomia. 

Bol to moment, kedy Donatien začal cítiť ľahkosť v snovom svete, ktorého bol súčasťou a začal ho vnímať zrazu z inej perspektívy. Pomaly, odrazom vzlietol, najskôr niekoľko centimetrov nad zem, kedy začal pociťovať voľný priestor s možnosťou voľnosti vtáka. V priestore podzemia sa mu otvoril nad hlavou priestor a ako to býva v snoch pri ktorých sa nespí, vzlietol do výšky a vydal sa na let do neznáma. Ako tak letel ponad neznáme územia pocítil intuitívne volanie z istého priesmyku, ktorý zavnímal v diaľke, nad istou časťou Francúzka. 

Letel slobone sťaby vták, netušiac, čo ho v tejto časti sna postretnte. Postupne, pomaly smeroval smerom späť na zem. Vznášajúc sa mierne nad zemou, pozeral vôkol seba a na druhej strane priesmyku zahliadol dve postavy v rúchach, ktoré stáli nad priepasťou a sledovali jemu neznámy dej. Donatien za zahľadel smerom, ktorým ukázala jedna z postav a videl v dialke neznámeho jazdca na koni, ktorý uháňal neskrotnou rýchlosťou smerom k priesmyku. V istom momente uvidel ako rýchlosť koňa prerástla do divokosti, kedy jazdec stratil kontrolu a kôň zakopol o kus veľkého konára, ktorý sa márne snažil preskočiť. Jazdec vyletel zo sedla a sprevádzal ho nekontrolovateľný pád do priepasti. 

Donatiena tento dej zaujal natoľko, že preletel o kus bližšie, aby mohol lepšie sledovať, čo sa bude odohrávať ďalej. Na dne priepaste ležalo telo muža, ktorý napriek tvrdému pádu stále prejavoval známky života. Dve postavy, kúsok opodiaľ, ktoré sledovali celú situáciu sa presunuli z miesta nad priepasťou smerom dole, kúsok od miesta, kde ležalo telo neznámeho jazdca. Ako sa presúvali, Donatien si povšimol, že taktiež ako on, vznášali sa v priestore spôsobom ako on. Ich identitu nebolo možné rozoznať. Boli zahalný v čiernych rúchach a ich tváre boli zahalené. Donatien sa chvíľu pristihol pri myšlienkách strachu, či ho nevidia ale zjavne, podľa ich spôsobu pohybov a miesta na ktorom zostali pozorovať opísaný dej bolo viac než isté, že ho nespozorovali. 

Ležiace telo jazdca sa začalo postupne preberať zo šoku. Po chvíli sa jazdec postavil a začal sa rozhliadať vôkol seba. Tým, že priepasť bola zvláštnym spôsobom z oboch strán otvorená, si Donatien povšimol, že z jednej strany opatrne kráča k jazdcovi neznáma postava staršieho veku. Bola to starena, ktorá sa jednou rukou podopierala o drevenú palicu. Naproti z druhej strany v diaľke zahliadol Donatien postavu na cvalajúcom koni, ktorá sa blížila smerom ku jazdcovi z diaľav neznáma. Dvaja neznámi pozorovateľia v rúchach stáli naďalej, bez akéjkoľvek známky pohybu na mieste, okdiaľ sledovali ďalej dej, ktorý sa odohrával na dne otvorenej priepasti. Jazdec, ktorý prežil pád hľadel na jednu, aj druhú zo strán a okrem stareny spozoroval aj blížiacu sa krásku na čiernom koni, ktorá pozastavila na desať stôp od neho. Starena, v približne podobnej vzdialenosti zastavila tiež. 

Jazdec zrazu pôsobil neisto. Donatien si povšimol na dvoch tajuplných pozorovateľoch, bytostiach v podobe postáv, ktoré stále nedokázal identifikovať, že medzi nimi prebieha dialóg ale ich reči, napriek tomu, že ju vnímal, nerozumel. Neistý jazdec, stojjac na dne priepasti sa po chvíli váhanie rozhodol, a vydal sa krokom ku mladej krásnej žene, ktorá sedela na čiernom koni. Podišiel ku nej a ona mu rukou naznačila aby nasadol na čierného krásavca.  Ako tak učinil, spoločne odcválali na koni do diaľav neznáma. 

Po starene nezostalo ani stopy, akoby tam ani neprišla a nestála. Dve tajuplné postavy pozorovateľov v rúchach zmizli tiež. Donatien sa nechápavo miatol snovými obrazmi a odkazmi, ktorých sa stal na moment počas jeho hlbokého spánku súčasťou. Ako tam tak zrazu stál sám, na dne priepaste, zajvilo sa pred ním, v sklanej stene tajomné okno, nad ktorým boli v kamenom portály vyrazené tri iniciály písmen L.P.D. . Podišiel k ešte bližšie k nemu a zistil, že je mierne pootvorené. Chvíľu váhal, no zvedavosť a odvaha, ktoré mu boli dôverne blízke, ho ani v tomto momente sna neopustili a tak ho pootvoril a znenazdajky ho pohltil silný vír vetra. 

Donatien sa ocitol v neočakávanej situácií sna, kedy nad sebou strácal v rýchlosti a sile vetra absolutnú kontrolu. V spleti snových obrazov, ktoré sa neustále menili a ich rýchlosti časových a historických premien mnohých civilizácií ho natoľko pohltili, že nebol ako koľvek chcel schopný v tom celom zmätku snových vnemov, okrem pocitov, vnímať nič iné ako len strátu snového vedomia. O krátku chvíľu, medzi ktorou akoby ubehli milióny rokov všetko ustálo, a Donatien sa zrazu nachádzal ležiac na podlahe v priestore komnaty, dôverne mu známej pracovne jeho dobrého priateľa na hrade Château de la Grève. 

Komnata bola zachovaná presne tak, ako si ju pamätal zo života bdelého vedomia, keď bol mimo ríše snov. V pracovni bol sám. Opatrne sa postavil a intuícia ho opäť viedla ďalej. Tentokrát ku starému stolu v pracovni, za ktorým trávil väčšinu svojho času jeho dôverný priateľ Claude. Na stole bolo množstvo listov, zvinutých pergamenov a kníh. Z pomedzi nich mu padol do oka list, ktorý obsahoval text s pozoruhodným nadpisom kapitoly “Neznámy.” Donatien sa začítal do textu a pri jeho čítaní sa mu vynárali neurčité spomienky. Text obsahoval príbeh o mágovi z dávnych dôb, ktorý sa prinavrátil späť do života formou uvedomelých síl zkrze neuvedomelé telo aby upriamil pozornosť iných svetov na nepodstatný bol zlomu medzi svetom živých a mŕtvych. Málokto bol schopný pochopiť sily, ktorých bol nositeľom. Zahĺbený Donatien čítaním, bádal v riadkoch, ktoré ho čím ďalej, tým viac vzdialovali od pochopenia myšlienok ukrytých v texte. Bol to jeden z magických textov, ktorý mu pripadal ako šifra, ktorá sa mu pri nedostatočnom zasvätení zdá byť nekonečne opakujúca s tým, že sa v príbehu, ktorý na vnímal na jednej strane ako fascinujúci stále len viac a viac strácal. 

Zistil, že je to časová slučka, pasca snového vedomia. Áno, aj také existujú. Zatvoril oči a pustil s neistým strachom z rúk list, ktorý nedočítal. V tme za zavretými viečkami sa ocitol opäť v tom istom priestore. “Pozoruhodné.”, prehovoril. Mal pocit, že zavretím viečok mu zostali oči napriek všetkému stále otvorené. Nevedel, si to vysvetliť. Pod stolom na zemi zahliadol list, ktorý čítal. Zobral ho a položil ho späť na pracovný stôl jeho zosnulého priateľa. “Tretí list”, poznamenal Donatien. Jeho vnem však v tom momente zaujalo zrkladlo, ktoré sa nachádzalo v jednom z kútov pracovne. Bolo vysoké a kvôli bezpečnosti bolo zahalené čiernou plachotou. Jeho priateľ Claude ho používal v dávnych časoch na evokáciu svetov za zrkadlom. V tých časoch to bola jedna z najnebezepčenejších techník, ktorá zničila nieľoko zdatných mágov, pretože pohltila ich duše, ktoré sa potom stratili vo svetoch pred, a za zrkadlom v priestore, ktorý jeden z prastarých mágov nazval slovom “Hrana”. 

Donatien pristúpil pred zahalené zrkadlo a otvoril oči, ktoré už boli pritom tak slepé. Ľavou rukou sa natiahol a uchopil do rúk čiernu plachtu a na moment sa ešte pozdržal. Sklonil hlavu a myšlienky, ktoré mu začali prúdiť hlavou slová: “myšlienky nie sú myšlienky, len prezlečený pocit…”. Ako držal tak pevne uchopenú, tú čiernu plachtu zahalujúcu zrkadlo obzrel sa smerom k oknu. Hľadiac cez oknom von zo sveta snov vo svete snov uzrel i tu mesiac v splne, ktorého jasné svetlo prenikalo skrze tajuplné okno do priestoru v ktorom naproti oknu v kúte stál straručký Donatien, ktorý ľahkým pohybom pravej ruky strhol čiernu plachtu zahalujúcu zrkadlo, ktorú po odhalení stále držal v ruke ale a to, čo uvdidel následne v zrkadle, ho privádzalo k šialenstvu! V odraze zrkadla uvidel Claudea, ktorý sa smial držiac v ľavej ruke čiernu plachtu a v pravej? V pravej držal “Tretí list.”.

Donatien prežil kolaps spojený so strátou snového vedomia a ocitol sa náhle v spánkovej paralýze. Snažil sa zobudiť ale márne. Vnímal realitu, ktorá bola zrazu tak blízko, tak iná a  pritom v tom momete paralýzy tak šialene vzdialená. Ochromený svalstvom nekonečných múk časovej slučky, niekde na hrane, sa snažil dostať z nočnej mory, ktorá ho postretla. Niekde z diaľky však zaychtil, napriek všetkému, čo prežívala jeho uviaznutá duša i jeho telo prichádzajúc prazvláštny tajomný lúč svetla. Postupne začal pociťovať, ako ho obklopuje svetlo a telom mu prechádza nezáma, tajuplná sila v v podobe príjemného hrejivého tepla, ktorá uvoľňuje jeho paralyzované telo. Donatien sa opäť ocitol v ľahkom spánku, kedy pocítil prirodzenú prítomnosť postupného navratenia vnemov jeho fyzického tela, ktoré pociťovalo známky fyzických dotykov. 

“Donatien, Donatien”, ozval sa hlas Clauda, ktorý ho preberal dotykom ruky zo spánku. “Žiješ? Už som si začal myslieť, že si vážne mŕtvy!”, prehovoril Claude a pokojne pozoroval Donatienov návrat do sveta živých. Donatien otvoril oči a pri kresle, v ktorom zaspal stál jeho dôverný priateľ, ktorý sa len potmehúcky usmieval. Okno v pracovni s výhľadom do záhrady bolo opäť otvorené a svetlo presvetlujúce interiér, predznamenalo začiatok nového dňa.