Dátum: 30.09.2023
Téma: Prijímací rituál do Spoločenstva Selekcia
Zúčastnení: Majster Znachor, MNR Taranis, MVR Amon, VM Vhiolynta,
Emeritný VVK Anubis, NVK Ašarat
Miesto: Nitra
Zapisovateľka: Nefra
Celý čas som rozmýšľala, čo vlastne napísať. Mám písať o svojich dojmoch, pocitoch a ako som to všetko v ten deň vlastne vnímala, ale kde začať.
Tak najlepšie bude začať v tom okamihu kedy som nastúpila do auta môjmu budúcemu kolegovi Znachorovi. Popravde nevedela som čo čakať, mám byť ticho alebo nejako nadviazať komunikáciu? Netušila som, ale našťastie toto moje dilema prevzal on a začal.
Trošku sa mi aj uľavilo keď začal ako prvý rozprávať.
Bol priamy a hneď sa opýtal ako som na tom s otázkami. S malou dušičkou som rovno povedala že mám jednoducho pocit, že ich neviem a nie som si istá či si ich vôbec pamätám.
Mala som o sebe pochybnosti, že tie otázky nezvládnem že ich popletiem a celé to rovno pokazím a moje predstavy išli rovno do hrobu. V duchu som sa ironicky zasmiala a zároveň si aj poplakala.
V tom navrhol, že by sme si mohli otázky prejsť spolu ak mi to nevadí no zo mňa
automaticky vyskočila odpoveď že nie nevadilo. Pýtal sa na prvé a ja som odpovedala tak ako som mala, ale cítila som v hlase že som nervózna trochu a pri 4. otázke mi prvé slovíčko odletelo ako balón, ktorý unášal prichádzajúci jesenný vánok. Moja nádej v tej chvíli stroskotala ako taký Titanic. Našťastie mi pomohol s nápoveďou a už to išlo ako malo.
Otázky sme nakoniec nechali tak a zmenili sme téma.
Bolo príjemné zistiť, že niekto zo Selekcie má tiež korene zo Šenkvíc čo ma nesmierne potešilo. Chvíľu po tom sa k nám pridal ďalší môj budúci kolega Amon a vlastne od toho momentu som si pre istotu začala opakovať otázky aj napriek tomu, že mi bolo povedané že sa nič hrozného nestane keby som si nevedela hneď spomenúť alebo ak by som odpovedala svojimi slovami ale chcela som dodržať ich tradície a nechcela som pripustiť že by som to nepovedala ako mám. Nemohla som dopustiť, že by som ich nevedela aj keď tam hrozilo riziko že dostanem proste okno. To som nemohla dopustiť a tak som si otázky opakovala snáď najmenej tisíc krát až som nakoniec toho musela nechať. Písmená a slovíčka si začali robiť čo chceli a tak som to nechala domnienke že to dám a neurobím tak hanbu osobe vďaka ktorej som sa rozhodla sem ísť.
Otázky a odpovede vystriedali otázky, ktoré mi spôsobili že som začala o sebe pochybovať.
Rozhodla som sa správne?
Neurazím týmto rozhodnutím svojich predkov?
Nájdem tam to, čo som vlastne doteraz nikde nenašla?
A čo vlastne hľadám?
Budem vôbec pre nich prínosom?
Čo keď mi tam povedia, že vlastne nič neviem.
Že budem neschopná a nezvládnem to alebo čo keď tomu nebudem jednoducho rozumieť tak čo potom?
Otázky sa len kopili a ja som začala mať pocit že nerobím dobrú vec. Mala som pocit, že tam budem zo všetkých najhoršia, najslabšia a nebudem im stíhať. Že dopadnem tak ako veľa krát pred týmto životom, že to bude rovnaké a ja budem zase len niekomu na príťaž.
Čo keď to bude ako vtedy?
Táto myšlienka ma zdesila. Nechcem už dopadnúť ako v minulých životoch, nechcem vidieť ako sa niekto obetuje len preto že neviem samu seba ochrániť a nechcem už zažiť ten pocit, že nebudem vedieť druhým pomôcť.
Možno toto je ten dôvod prečo vidím vlastné minulé životy, aby som v nich našla silu ísť ďalej a pripomínajú mi, aby som v tejto ceste pokračovala. Musím si len veriť, že to zvládnem. Všetok ten strach a obavy som zahodila za hlavu za hlavu a zbadala som, že sme už v Nitre. A už je to tu, pomyslela som si v duchu a zhlboka sa nadýchla.
Neočakávala som nič od toho, lebo niekedy je to tak lepšie.
Vystúpili sme z auta a v tom som videla moju ďalšiu budúcu kolegyňu Vhiolyntu. Vzala nás k sebe kde som sa kochala zaujímavými miestami. Tiež sme sa mohli prejsť po záhrade ktorú mala vskutku veľmi očarujúcu a zaujímavú. Bylinky kam som sa pozrela a stromy, nádherné.
Ale hlavne ma zaujala posledná časť záhrady, kde som sa chystala ísť. Ale akoby na prahu hraníc ma zachvátila dosť silná a ostrá bolesť, ktorá neustúpila pokiaľ som neuznala, že bude lepšie odtiaľ odísť. Vrátila som sa k ostatným a tam si sadla ku káve a bolesť našťastie trošku ustúpila. O pár minút na to prišli ďalší členovia na ktorých sme vlastne čakali. S tých troch som spoznala len jedného ktorý išiel ako prvý a hneď za ním prišiel ďalší kolega Anubis ktorý ma niečím zaujal, ale v tej chvíli som nevedela čím, nevedela som to k ničomu priradiť či prirovnať a tak som to proste nechala plynúť prirodzene.
Veľmi som nerozprávala, priznám sa. Skôr som tam sedela ako päť peňazí a zaujala som pozíciu sleduj a vnímaj. Nič iné ma v tej chvíli ani nenapadlo čo by som tak mohla robiť.
Pri sledovaní som spozorovala, že si rozumejú že si sadli a vládla medzi nimi zaujímavá energia čo ma v tom momente potešilo. Cítila som sa v tej sekunde inak niečo mi to pripomínalo ale ani za mak som si nevedela spomenúť odkiaľ ten povedomý pocit poznám a tak som to opäť zahodila za hlavu a neriešila.
Zrazu prišiel ten bodový zlom. Začali sa obliekať plášte a bola som vyzvaná aby som si ho obliekla aj ja, samozrejme nešlo mi to a mala som pocit že som v ňom uviazla akoby ma tam niečo chytilo a ja som sa nevedela z neho rozmotať. Našťastie prišla kolegyňa a zachránila ma a rituál prijímania mohol začať.
V duchu som si stále opakovala že to zvládnem že nič sa nemôže stať že vážne sa už nič nemôže pokaziť. Snažila som sa spraviť všetko tak ako sa patrí, opakovala som si otázky a s nimi aj odpovede. Snažila sa zároveň počúvať ale keď som zachytila ako sa mi trasie hlas tak som si len predstavovala že keď toto do kašlem tak sa už nebudem môcť pozrieť do očí osobe ktorej som sľúbila že to zvládnem aj napriek tomu, že nemohol prísť. Zrazu ani neviem ako som v rukách držala knihu a dostávala gratulácie k prijatiu. Nemohla som tomu uveriť, že som prešla, že som to spravila. Asi ešte pár minút mi trvalo kým mi došlo čo sa vlastne udialo. Nastala nová kapitola, spravila som vo svojom živote niečo veľké, niečo čo mi zmení život čo ma posunie konečne vpred a prekonala som hranice strachu ktoré ma nechceli pustiť.
Postavila som sa tomu a radikálne prekročila tú hranicu.
Dala som dole plášť aby som ho nezašpinila či nejako nepoškodila a prisadla si ku kolegovi Anubisovi. Išla z neho zaujímavá energia a zároveň neskutočne povedomá a stále pocitovo známa niečo mi napovedalo že by som ju mala poznať ale odkiaľ? Nedokázala som ju nikde zaradiť až som si prestala nad tým lámať hlavu. Aj po všetkých tých nápovediach či skladačiek mi to necinklo. Príjemne sa mi s ním viedla reč, zaujímalo ho to a na to popravde som nikdy nebola zvyknutá aby niekoho zaujímalo alebo aby sa vôbec pýtal na také veci, bola som s toho trochu mimo lebo mi to nejako uniklo, že teraz som medzi takými, ktorí sa s tým stretávajú každý deň. Bolo to pre mňa niečo nové. Hlava mi to proste nebrala, že niekoho by mohlo zaujímať moje zážitky či skúsenosti. Konečne si ma niekto vypočul a necítila som
sa ako blázon alebo ako niekto kto sem nepatrí.
Od mala som prežívala veci o ktorých som si myslela že sú pre každého normálne, že to má každý. Ale prišla krutá realita a zistila som, že som v tom sama. Rodina následne zistila že to mám a začala sa moja samota. Najprv bola mojou vŕbou mama ktorej som sa mohla vyspovedať, poradiť sa s ňou o všetkom, ale zrazu prišiel deň kedy som už nemohla a tak som bola v tom sama. Jedine kto si ma vždy vypočuli boli duše. A raz nečakane akoby ma tam hore niekto vypočul mi do cesty poslali kolegu Chárona. On bol prvý ktorý ma vypočul a ubezpečil ma že nie som blázon a mohla som sa mu hocikedy zdôveriť, povedať mu každú jednu príhodu či udalosť. Takže konečne mám niekoho kto mi rozumel a znamenalo to pre mňa veľa lebo viem že si ma vždy vypočuje, takže pocit divnosti zmizol a teraz? teraz to už nebol jeden človek ale viacero ľudí.
A zrazu to prišlo. Konečne prišiel ten okamih na ktorý som tak dlho čakala, ktorý som
poznala len z minulých životov. Pocit rodiny, domova každý by to nazval inak…asi. Energie sa zrazu zmenili, ľudia sa spolu rozprávali, smiali a všetko bolo tak ako malo byť. Toto bola presne tá situácia, ktorá mi pripomínala moje dávne zážitky a zrazu ten pocit som konečne našla aj v tomto živote v tejto realite. Bohvie či si niečo takého vzácneho ľudia v selekcii uvedomujú, alebo či to berú ako samozrejmosť že niečo takéto majú pri sebe. Tak či onak som bola v tej minúte šťastná aj keď som nedala svoje pocity veľmi najavo.
Ešte pár viet na záver.
Som rada, že som sa konečne rozhodla po takej dlhej dobe vstúpiť do Selekcie. Koniec koncov už nebudem bojovať s osudom, myslím že dlhé roky som na toto bola sama ale teraz… Už sama nie som.
P.S. som rada, že v Selekcii som našla ďalšiu osobu z minulého života aj keď mi to v tej chvíli neprišlo hneď, väčšinou to vidím ale o to som radšej lebo viem, že keď stretnem kolegu budem schopná sa mu pozrieť do očí a ospravedlniť sa mu za to čo sa stalo.
Nefra
10 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.