Ako chápať mágiu? A dá sa vôbec mágia chápať? Kde sa mágia v nás nachádza?  Prečo si takéto a podobné otázky kladiem a prečo práve v poslednom čase opätovne často. Prečo? Pretože vnútorný pocit ma vedie k tomu, že možno aj Ty nad tým uvažuješ.
Ešte nám tu vplyv Prázdna neodznel a už je tu vírus, ktorý prikoval mnoho ľudí doma v karanténe. Mnohí majú strach či už z budúcnosti ekonomickej, alebo z ohrozenia chorobou ako takou. A to človeka v takýto moment buď posilní, alebo ešte viac nahlodá a či dokonca zlomí. A áno, týka sa to aj cesty takého, ako si Ty, kto kráča a či chce kráčať cestou mágie.

Ako je to teda s mágiou a s tým, ako ju cítiš? Teraz si neklaď otázku, že či ju cítiš, a ani nekonštatuj, že je v Tebe len matná spomienka na spoločnú cestu Teba s mágiou. Pretože tieto otázky Ťa povedú do náručia prázdnoty. Možno nie prázdnoty materiálnej, ale určite do prázdnoty duchovnej. Cítiš a či necítiš v sebe mágiu?
No pevne verím, že je pevnou súčasťou Teba, a ak aj teraz nie, tak nezúfaj.
Spomeň si, čo som Ťa učil (a ak som Ťa neučil, nevadí, možno aj tak ma pochopíš) o pocite – stave – času hovorenia a o pocite – stave – času mlčania.
Ak v Tebe akoby mágia teraz nebola, môže to byť proste stav MLČANIA.
Stav mlčania môže postihnúť a určite aj postihne mága počas jeho života niekoľko krát a ide len o to, ako to dokážeš prekonať a zvládnuť. Stav – čas mlčania v nás akoby zahubil všetko duchovné, čo sa týka viery a mágie ako takej.
Prečo píšem aj slovo viera? Pretože aj mág má predsa svoju vieru vo svoju mágiu. Koná a činí s vierou, že požadovaný výsledok sa dostaví, a teda verí rovnako, ako verí veriaci v kostole.

Každý má právo zapochybovať, každý má právo občas stratiť zmysel všetkého, ale dôležité je nestratiť pri tom seba, nezahodiť svoje JA niekam ďaleko a miesto seba prijať niečo, čo sa ponúka ako jednoduché a lacné riešenie.
Mág proste nie je robot poskladaný z oceľových súčiastok, ale je to bytosť poskladaná na úrovni tela a Duše s mozgom, ktorý pracuje inak, ako pracuje mozog bežného človeka.
My sme na pomedzí medzi realitou fyzickou, metafyzickou, fantáziou a inými svetmi. Svetmi, ktoré my nazývame aj paralelné svety a učíme sa v nich pohybovať.
No aj toto nie je dané každému a niekto bytosti a svety chápe, niekto aj vníma a niekto je zameraný iným smerom, ale aj tak je každý jeden kolega kamarát a spolupútnik na tejto ceste.

Ja som na tejto ceste mnohých žiaľ stratil. Často neviem, či niekde odbočili, alebo sa len na nejaký čas zastavili na ceste a oddychujú, lebo sa unavili, alebo ma vari predbehli a sú už ďaleko predo mnou a ja som ich preto stratil z očí? Neviem, nepoznám na všetko odpovede, ale verím, že raz sa opäť na tej ceste stretneme. Verím, pretože stále chcem veriť.

A ešte napíšem aj jednu myšlienku.
Každý na ceste sa díva dopredu na cieľ, hoci samotná cesta je cestou poznania.

Preto ako kráčam, aj keď evidujem, kde je cieľ, pozerám sa, kde ste vy, priatelia, aby sme mohli kráčať svorne spolu a nie osamelo a otupno na tejto ceste do cieľa, kde vlastne nakoniec čaká smrť.