27
Apr

Zamyslenie z Divnej Pani

   Odoslal Tara a zaradil do Postrehy, Zamyslenia

Ako viesť a učiť ľudí tak, aby to naozaj malo zmysel? Čo je tým pomyselným cieľom? Deviaty hierarchický stupeň? Zasvätenie na Veľkňaza? To všetko je len začiatok. Každý stupeň nie je cieľom, ale začiatkom niečoho nového.

Chceme ľudí doviesť k uvedomeniu si seba samého a svojej bytosti tak, aby sami pochopili, kam chcú smerovať a kam kráčajú, čo je ich cieľom – či už v tomto živote, alebo v tých budúcich. Aby to pochopili tak, že to už nebudú potrebovať počuť od okolia. Nie sme tu na to, aby sme určovali nejakú predpísanú „jedinú správnu“ cestu. Pokiaľ chcú ísť iným smerom, ktorý bude pre nich dobrý, je to ich voľba a ich smer. Nemáme žiadne právo ani chuť nasilu zasahovať do toho, ako sa bude jedinec v tomto živote vnútorne vyvíjať. Ak mu naše slová a naša cesta budú ladiť s jeho vlastným vnútorným presvedčením, je to super, pretože pravdepodobne budeme z toho istého, alebo aspoň zo spriazneného paralelného sveta. A práve kvôli takýmto jedincom sme tu, aby sme ich hľadali a aby sme im pomohli pevnejšie sa ukotviť v tom, kam patria, aby sa po smrti fyzického tela nestratili a tiež aby sme im pomohli nájsť vedomosti, ktoré v rôznych životných cykloch postrácali, alebo aby svoje Ja rozvinuli do nových hĺbok a rozmerov. Ak však človeku naše slová, názory a pohľady na svet nič nehovoria, nie je dôvod, aby sme ho akýmkoľvek spôsobom držali na našej ceste.

Existuje mnoho tých, ktorí tu boli, dostali od nás, čo dostať mali a zo spoločenstva odišli. A to aj napriek tomu, že možno pochádzajú z nášho paralelného sveta. Prečo? Pretože v tomto živote v rámci tohto projektu už spravili svoj diel práce. Jednak sa vzájomným kontaktom alebo inou technikou zabezpečilo, že sa po smrti dostanú do svojho domovského sveta a nestratia sa, a jednak sa možno podieľali práve na tom úseku života spoločenstva, na ktorom sa podieľať mali. Nie každý je povolaný na to, aby na tomto konkrétnom projekte spolupracoval trvalo. Pre niektorých budeme iba určitý kotviaci bod vo svete, ktorý našli a ktorý im zabezpečil bezpečný návrat do domovského sveta a ďalej si už išli v živote svojou cestou. Je to dobré, alebo zlé? Je to len prirodzené. Či už k tomu došlo prostredníctvom rôznych životných kotrmelcov, osobných nedorozumení a nezhôd, alebo len prostým odcudzením sa – akou formou sa rozídenie osudových ciest prejavilo na fyzickej úrovni, nie je vôbec podstatné.

Potom sú tu takí, ktorí síce na nejaký čas zakotvia v našom spoločenstve, ale za krátku dobu ho aj opúšťajú, lebo to proste pre nich nebolo to pravé orechové. Nie sme tu na to, aby sme niekomu nasilu vnucovali náš spôsob a našu cestu. Pre každého je prospešné niečo iné, každý potrebuje pre svoj pokrok a rozvoj iný prístup, inú formu výučby, inú cestu. Najdôležitejšie je, aby sa každý naučil počúvať svoje vlastné vnútro – ale tak naozajstne. Nepočúvať to, čo nám momentálne hladká a podporuje naše ego a je nám to možno príjemné. Cesta, ktorá nás má niekam posunúť, nie je vo vnútri našej komfortnej zóny. Práve tých pomyselných pár krokov za ňou sa nachádza to, čo nás môže vnútorne posunúť dopredu. Ak dáme šancu tomu, čo je a nebudeme neustále lipnúť na tom, ako by sme chceli, aby to bolo, možno budeme sami prekvapení tým, čo dokážeme z takejto situácie pre svoj pokrok a postup vyťažiť. Chce to však hodnú dávku nadhľadu a odvahy.

A nakoniec sa dostávame aj k hŕstke tých, ktorí sa niekde „tam hore“ dohodli, že tu rozbehnú určitý projekt, ktorý keď vyjde, bude slúžiť ako základňa pre bytosti nášho typu a bytosti nám podobné. Bude na jednej strane posilňovať náš svet paralely a na druhej strane združovať a nachádzať bytosti, ktoré do tohto sveta patria, čož je vlastne to isté v bledomodrom. Ako vedľajší produkt sa vyskytla výučba aj tých jedincov, ktorí síce „naši“ nie sú, ale trebárs pochádzajú z koalične spriazneného sveta a preto nikdy nemôže byť na škodu veci pomôcť im prebudiť sa a nájsť samých seba a svoje Ja oslobodené od nánosov ľudskej povahy, s ktorou sa narodili. Avšak neodmietneme často pomoc pri hľadaní ani tým, ktorí s naším svetom a našou „koalíciou“ nemajú spoločného dokopy nič. Prečo? Lebo takáto službička navyše nebude v rámci diplomatických vzťahov opomenutá. Seba tým nijako neochudobníme, ak pomôžeme vychovať niekoho, kto nepatrí do nášho sveta. Na druhej strane je potom možné očakávať potenciálnu podobnú protislužbu.

Vráťme sa však k tým, ktorí majú na tomto projekte zvanom Selekcia spolupracovať. Niekto sem proste príde s tým, že pre spoločenstvo urobí prvé a posledné. V zmysle starých čias by za spoločný stanovený cieľ bez mihnutia oka položil život. Má to takto zakotvené vo svojom vnútri, vo svojej DNA. Možno niekedy trvá dlhšie, kým si to človek naplno uvedomí a dokáže sa podľa toho aj zariadiť, ale stále je tu a nejako ho vlastné Ja nepustí vykašľať sa na to všetko. Nikto ho k tomu nemusí pobádať ani nútiť, proste tu bude v dobrom aj v zlom, bude možno nadávať a frflať, ale spolupatričnosť nepustí. A v rámci svojich možností a schopností sa bude podieľať na spoločnom diele.

Tagy: , , , ,

Tento príspevok bol odoslaný v Streda, Apríl 27th, 2016 o 22:26 a je zaradený pod Postrehy, Zamyslenia. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

5 komentárov

 1 

Ahoj
Dúfam že dostanem od teba súhlas aby som článok mohol dať ak predslov do mojej prace.

Apríl 29th, 2016 at 08:36
 2 

Ked ti to zapada do kontextu, nevidim v tom problem.

Apríl 29th, 2016 at 11:06
 3 

..."Chceme ľudí doviesť k uvedomeniu si seba samého a svojej bytosti tak, aby sami pochopili kam chcú smerovať, kam kráčajú, čo je ich cieľom"...
Pre mňa osobne,je práve toto najkľúčovejšia veta, ktorá vyjadruje podstatnú časť toho, čo človek v Spoločenstve v úvodoch v sebe hľadá a časom si bude musieť vo svojom vnútri ozrejmiť.

Apríl 30th, 2016 at 22:03
 4 

Mnohi sem pridu s ocakavanim toho, ze my im povieme, kadial maju ist a co maju robit, ale v praxi sa ukazalo casto ako kontraproduktivne, ked clovek dostane takyto pokyn zvonku. Ked to v sebe sam este neciti a nedozrel v nom správny cas aby to prijal, informacia zvonku bude prijata iba mozgom, nie dušou. A ak to clovek v sebe uz vnima a dokaze so svojim vnutrom komunikovat a pocuvat ho naozaj pozorne, bez ega a podobnych vedlajsich efektov, uz nepotrebuje aby mu niekto hovoril chod tadialto. Bude svojou cestou kracat prirodzene a potom aj ta vyucba je v dalsich leveloch o niecom uplne inom.

Máj 1st, 2016 at 11:04
 5 

Nakoľko som v spoločenstve nejaký ten "deň", dovolím si generačne porovnávať: doba je veľmi rýchla, ľudia sú iní ako pred 10 rokmi, aj my a hierarchia by mala navonok kopírovať život naokolo. Dôvod je jednoduchý: splynúť s prostredím.

Máj 2nd, 2016 at 20:36

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.