Či sa má človek venovať mágii, nie je otázka zvedavosti. Je to vnútorné rozhodnutie, ku ktorému dozrieva hlboko v sebe. Volanie k mágii nie je náhle, hlučné ani dramatické – prichádza potichu, presne tak, ako pracuje energia. Často si ho človek uvedomí až spätne. Tento článok je venovaný každému, kto cíti nejasné vnútorné impulzy, sny, vízie, silnú intuíciu či jemný nepokoj, a chce porozumieť, či je to znak duchovnej cesty.
Zobraziť celé »Archív pre kategóriu ‘Zamyslenia’
ÚVOD K ROZHOVORU
Tento rozhovor som pripravila pri príležitosti 30. výročia vzniku Spoločenstva Selekcia.
Rozhodla som sa osloviť nášho Najvyššieho Veľkňaza Ašarata a viesť s ním otvorený, úprimný a hlboký dialóg o jeho ceste, o tom, čo stojí za vznikom Selekcie, o živote mága a o poznaní, ktoré zhromaždil za desaťročia práce.
Každé zasvätenie, každá skúška, každý dotyk s temnotou i so svetlom zanechá v duši mága stopu.
Nie je možné prejsť cestou poznania a ostať rovnaký. Každý krok, každá prekážka a každá rana, ktorú duša utrpí, je súčasťou jej premeny.
Nekromancia je jedným z najtajomnejších a zároveň najhlbšie nepochopených aspektov mágie.
Nie je to len umenie komunikácie s duchmi či zosnulými. V skutočnosti je to cesta poznania smrti, jej energetických dimenzií a prechodu medzi svetmi – bod, kde sa dotýka svet živých a svet mŕtvych, aby odhalili svoje prepojenie.
Mágia je pre mnohých záhadou. Niekto v nej vidí cestu k moci, iný formu duchovného poznania, a ďalší ju považuje za symbol tajomstva skrytého v samotnej podstate bytia.
V spoločenstve Selekcia však vnímame mágiu ako živý jazyk medzi dušou človeka a dušou Zeme, ako prúdenie vedomia, ktoré sa nedá vlastniť, ale dá sa ním stať.
Mágia nie je oddelená od života – je jeho odrazom, zrkadlom aj nástrojom premeny.
Každý, kto kráča jej cestou, sa učí prijímať zákony rovnováhy, zodpovednosti a ticha, pretože práve v nich spočíva skutočná moc mága.
Vnútorná sila nie je niečo, čo môžeme mať len tak.
Je to plameň, ktorý v nás horí ešte skôr, než sa prvýkrát nadýchneme.
Nie je to odvaha bez strachu, ale poznanie, že aj strach je súčasťou cesty.
Tu na blogoch sa už objavilo viacero príspevkov o kolegoch zo Selekcie, no dnes som sa rozhodol napísať o niekom, kto je momentálne síce málo viditeľný, ale vždy pripravený „spríjemniť novým členom a žiakom život“.
Nie spôsobom, ktorý by čakal niekto pohodlný – ale spôsobom, ktorý človeka donúti myslieť, cítiť a reagovať.
Reč je, samozrejme, o Luisovi, ktorého mnohí poznajú ako tichého pozorovateľa… až dovtedy, kým sa rozhodne prehovoriť. A vtedy sa začnú diať veci.