Mníchova tichá viera
V tichom kútiku chrámu bdel v šedivom rúchu zahalený mních. Nevnímal čas, ani priestor. Cítil pokoj, ticho a jeho všemocnú silu Boha, ktorou bol naplnený celý ten chrám, v ktorého útrobách prebýval.
Opäť moment. Minulý, či ten budúci? Prítomný?
V tichom kútiku chrámu bdel v šedivom rúchu zahalený mních. Nevnímal čas, ani priestor. Cítil pokoj, ticho a jeho všemocnú silu Boha, ktorou bol naplnený celý ten chrám, v ktorého útrobách prebýval.
Človek sa mnoho krát v živote ohliada späť do svojej minulosti. Niekedy kvôli tomu čo tam nachádza a vidí, plače, inokedy sa zasmeje a teší no sú aj prípady, kedy by to radšej všetko nebol prežil. Ja verím, že potom, čo som dnes zažil sa s odstupom času pozriem na danú situáciu s úsmevom a vážnosťou zároveň a budem vďačný za moment, ktorý Vám dnes opíšem.
Opäť jeden z divných dní. Vonku prší a mne sa chce spať. Unavené oči pozerajú bezprostredne do monitora a hľadajú písmenká v ktorých sú odkazy zahalené tajomstvom. Každodenné a známe klišé. Je mi jasné, že žijem sám v svojom vlastnom stratení. A tí ostatní ako ja? Stratení?
Niekde medzi nami a našimi životmi žije jeden starší muž v malej dedinke, ktorú obklopujú hory. Žije si tam pokojne a venuje sa drevorezbárstvu. Žije sám, žena mu pred rokom zomrela a deti ktoré mal už žijú kade-tade po svete a tie ho navštívia tak raz, dva krát do roka.
Každú noc striedal deň a tak i v tento deň sa zobudil a prebral neznámi muž zo sna, ktorý sa mu sníval. Všetko v ňom bolo naopak. On sám mal problém rozumieť snu, ktorý prežil.
V malebnom tichu izbice si kreslím obrázok. Začínam hlavou a postupne prechádzam do ďalších kontúr postavy. Premýšľam nad mužom a ženou. No napokon nepokračujem v kreslení siluety podľa výberu pohlavia. Dokreslil som ceruzou postavu a odmlčal som sa v myšlienkach.